O histórii divadelníctva na Slovensku najskôr hovoril nestor amatérskeho divadla v Turci Mišo A. Kováč a potom aj ochotnícka herečka z Lipovca Oľga Figurová. Tri desiatky vďačných poslucháčov sa dozvedelo, že divadlo sa v Turci hralo už pred vyše štyristo rokmi.
Medzi poslucháčmi a diskutujúcimi zároveň boli vedúci divadelných súborov - Milka Hajdúchová, ktorá vedie detský divadelný súbor Strojárik pri Dom kultúry Strojár Martin už štyri desaťročia, zakladajúci člen domu kultúry, teraz DK Strojár Martin, Alojz Petríček, zakladajúci člen detského divadelného súboru Lúč Pavol Kozák, vedúci divadelného súboru z Belej-Dulíc Milan Kubizňa, z Bystričky Milan Zajasenský, zo Žabokriek Miroslav Polonec, zastúpená bola vrútocká kultúra v podobe dlhoročných aktérok Boženy Blahušiakovej a Anny Bielčíkovej, ale prišla aj nová generácia v zastúpení detí zo ZUŠ Mošovce, ZŠ Benice a ďalší.
Teoretické znalosti Miša A. Kováča sú fascinujúce. Tri desiatky vďačných poslucháčov sa dozvedelo, že prvé divadelné predstavenie nacvičili jezuiti z Kláštora pod Znievom roku 1592 a odohrali ho pre transylvánsku princeznú. O storočie neskôr, presne roku 1695, hrali kláštorskí jezuiti divadlo v dolnom Ponitrí - Šali. Čisto slovenské divadlo sa hralo roku 1859 v Trnave a v polovici 19. storočia sa dostalo divadelníctvo do všetkých kútov Slovenska. Rozmach divadla na strednom Slovensku bol prirodzenou odozvou na revolučné meruôsme roky.
Zaujímavosťou je, že v druhej polovici 19. storočia sa v Martine hrávalo divadlo nepretržite každý rok. Divadelníci nacvičili nie jedno, ale dokonca sedem až desať hier v kalendárnom roku. V 60.rokoch 19. storočia začali hrať divadlo v Sučanoch, hneď po nich v susedných Turanoch (hrali nepretržite až do roku 1913). Z dolného Turca divadelná iskierka preskočila do Mošoviec, kde hrali nepretržite až do roku 1918. V šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vznikli divadelné súbory v Slovanoch, Necpaloch, Hornom Jasene, Slovenskom Pravne, vo Valči, Blážovciach, Turčianskych Tepliciach, na začiatku 20. storočia v Blatnici, Ivančinej, Dubovom, Diviakoch, Priekope, vo Vrútkach, Záturčí... V posledných rokoch sa aktívne hrá iba v Belej-Duliciach, na Bystričke, v Dubovom, Žabokrekoch, Kláštore pod Znievom...
Porovnať profesionálnu scénu, ktorá má v metropole Turca kvalitné zastúpenie, s amatérskou, nie je jednoduché. Mišo A. Kováč sa o to pokúsil: „Na jednej strane stojí kolektív hercov, ktorých divadlo živí, na druhej strane obetaví a zanietení ochotnícki divadelníci. Ide o nadaných ľudí, ktorí síce nemajú divadelné školy, ale dokážu obohatiť svojím talentom okolie. K dobru profesionálom treba pričítať, že v Martine sa nestarajú len o svoje hmotné zárobky, ale aj o turčianske ochotnícke súbory. V úlohách režisérov im pomáhajú nacvičovať hry.“
A čo by mohla priniesť ochotnícka scéna človeku, ktorý je presýtený komerčnou televíznou kultúrou? Aj táto otázka na stretnutí padla. „V 19. storočí divadlo udržiavalo v povedomí verejnosti príslušnosť k národu. V prvej Československej republike sa k tomuto fenoménu pridávali estetické či už herecké alebo divácke postoje. Dnes je divadlo miestom pre vymaňovanie sa z izolácie papučovej kultúry. Vzorom môžu byť súbory z Bystričky, Belej-Dulíc, Kláštora, zo Žabokriek, z Dubového. A povedal by som to aj trošku nadsadene: Hovorilo sa - keď sa povie Turiec a Martin, automaticky ozvena vráti slovíčko divadlo.“
Oľga Figurová počas príjemného popoludnia spomínala na divadelné začiatky v Lipovci: „Áno, divadlo som hrala v Lipovci a v Katolíckom kultúrnom dome vo Vrútkach. Na Lipovci som nepretržite od roku 1977. Náš súbor oslávil roku 2003 sedemdesiat rokov svojho založenia. Ocenenia nám odovzdali predstavitelia Národného osvetového centra z Bratislavy na vrcholnom divadelnom podujatí Scénickej žatve.“ Čo môže dať ochotnícke divadlo súčasníkovi? „Úžasný zážitok,“ dodáva O. Figurová. „Pri nacvičovaní hier sa utužujú medziľudské vzťahy. Človek sa na každú hru nesmierne teší. K najkrajším hrám, ktoré som s kolegami nacvičila, boli S brokovnicou na manžela, s ktorou sme zvíťazili v okresnej prehliadke, ďalej Ženský zákon, Bacúchovie dvor...“
Starostlivosť o ochotnícke divadelné súbory je jedným z poslaní strediska. Jeho vrcholom je organizovanie okresnej prehliadky súborov B-kategórie a stredisko výrazne participuje na organizácii Scénickej žatvy. Okrem toho Turčianske kultúrne stredisko v letnom období usporadúva pravidelné neformálne stretnutie divadelníkov pri guláši a komorné podujatia súvisiace s ochotníckym dianím v regióne. Počas jedného z najstarších divadelných festivalov v Európe – Scénickej žatvy – sa Turčianske kultúrne stredisko zameriava na organizovanie sprievodných podujatí v uliciach mesta. Ale to je už iná téma...
MILAN PETRŽEL