Článok pokračuje pod video reklamou
Preto je na mieste ponúknuť priestor pre vyznania niektorým recitátorským stáliciam v martinskom Kruhu 3 P. Témou ich zamyslenia je poézia, literatúra vôbec, dôvod a chuť vyjadriť sa recitátorským umením, príťažlivosť Kruhu podobne zameraných kolegov a priateľov.
ZUZANA BUKOVSKÁ: Prednes poézie je podľa mňa výklad. V tom prvom zmysle slova - najmä môj osobný. No nie raz som si uvedomila, že básni sa dostávam pod kožu najmä pri hlasnom čítaní. Vtedy sa mi text otvára. Zrazu som plná vôle to všetko niekomu povedať. A pretože k tomu sú potrební ľudia, ktorých to zaujíma, ktorí chcú byť pri tom, treba sa nájsť. Stretávame sa v Kruhu 3P a naraz sa všetky pohnutia citov stretnú, navrstvia, umocnia, stáva sa z toho „vec verejná“ a nastáva súhra s publikom na dotyk, ktoré - stíšené pri stlmených svetlách - pochopí. Príde odozva: „To je úžasné, aké sú aktuálne tie Hviezdoslavove básne...“, alebo: „Aká je stále aktuálna tá Válkova poézia ...“, alebo: „Ani som toho autora doteraz nepoznal...“ Najradšej som, že mi bolo dopriate mnohým priblížiť aj „môjho básnika“ Milana Rúfusa. Bez jeho poézie by bolo v našej kultúre prázdno a v mojom živote chudobne.
GABRIELA HAMRANOVÁ: Poézia (dobrá poézia) je pre mňa stále niečo úchvatné. Pri čítaní básní som často v úžase, ako niekto iný vie vyjadriť moje myšlienky, úvahy a city takou formou a takými obrazmi! V každej životnej situácii si nájdem báseň, ktorá pohladí dušu. Často sa vraciam k Popolcu a Žofii Valentína Beniaka, k Válkovym básňam, k Prorokovi, k Petrovi Gregorovi... K recitovaniu ma viedla od detstva moja mamka, úspešná ochotnícka herečka. Zúčastňovala som sa na recitačných súťažiach. V Martine som sa po rokoch vrátila k recitovaniu a okrem toho, čím ma napĺňa poézia, som pritom našla výborných ľudí, s ktorými sa dalo zasmiať i smútiť, hovoriť o poézii, literatúre i o všeličom zaujímavom. V Kruhu 3 P sme sa stali spoločenstvom, ktoré prežíva spoločne nielen prípravu a vystúpenia, ale aj milé či neblahé životné situácie. Zamýšľam sa, či sa s takým prajným prostredím dá ešte stretnúť aj inde?
EVA KALNICKÁ: Poézia je pre mňa láska, vášeň, ale aj zodpovednosť, hľadanie, poznanie. Poézia je aj múdrosť a skúsenosť autora odovzdávaná iným cez krásu slova. Oživovať toto slovo a sprostredkovávať ho ďalej je predurčený recitátor. Recitátorom sa ale človek nenarodí, môže sa ním stať, ak dostal do vienka trocha talentu. Som šťastná, že som stretla v živote vzácnych ľudí, ktorí ma dokázali presvedčiť a nasmerovať, aby som si vyskúšala amatérsku recitátorskú dráhu. Tejto záľube som výraznejšie „prepadla“ až v dospelom veku, vďaka svojim kolegom Miškovi Kováčovi, Jožkovi Beňovskému, Magduške Vaškovej. Pred porotou i divákmi som stála vždy s pocitom zodpovednosti a s potrebnou dávkou trémy, s tajným želaním, aby všetci, čo ma počúvajú, pochopili moju výpoveď interpretovaného textu. Sama mám radšej náročnejšie texty, kde môžem hľadať a uplatniť širšiu škálu hlasových výrazových prostriedkov... Roky už nesúťažím, ale usilujem sa svoje skromné vedomosti i skúsenosti odovzdávať ďalším recitátorom. Už pätnásť rokov pripravujeme v Slovenskom národnom literárnom múzeu spoločne s recitátormi Kruhu 3 P poeticko-hudobné programy. Sformovalo sa vzácne spoločenstvo ľudí troch generácií, rôznych povolaní, ktorých spája láska k umeleckému prednesu. Aj mňa spätne obohacujú nielen po ľudskej stránke, ale mnohokrát i príjemne prekvapujú svojou objavnou dramaturgiou i hľadačstvom. Mojím želaním je, nech i v budúcnosti naďalej znie z Kruhu 3 P pre priaznivcov poézia vždy ľudská a ľudia v Kruhu nech naďalej ostanú poetickí.
EVA POTŮČKOVÁ: Recitovanie je pre mňa most. Most, ktorý spája a má dva brehy. Na jednom je básnik – spisovateľ a ja ako recitátorka, na druhom poslucháč. Vždy sa veľmi snažím pochopiť básnika, aby som jeho posolstvo mohla odovzdať ďalej. Keď sa mi to podarí, keď vidím pozorného, vnímavého poslucháča, akoby som kráčala po tom pomyslenom moste. Vtedy sa mi zdá , že som kráľovná. Pri všetkej skromnosti a trocha ťažšie sa pohybujúca, no predsa – kráľovná!... Lásku k literatúre mi vštepovali moji milovaní rodičia. Recitovaním mi chceli pozdvihnúť sebavedomie, narušené chorobou. A podarilo sa! Recitovanie ma drží až podnes... No a teraz je tu náš úžasný Kruh. Máme sa v ňom radi, každý má radosť z úspechu toho druhého, trpíme spolu, ak sa práve nedarí. Stále sa vzdelávame, inšpirujeme. Určite je veľmi fajn, že bez obáv vzájomne preberáme osobné životné problémy. Nič pravdivejšie a poetickejšie sa ku krásnym vyznaniam recitátoriek nedá pridať. Len to, že po Dotykoch príde Predjarie.
VLASTA KUNOVSKÁ
