7.
Vyslúžila si standing ovation
Súťaž Sestra roka 2007 vyhlásilo vydavateľstvo Sanoma Magazines Slovakia, ktoré vydáva zdravotnícke časopisy, po prvýkrát. Podľa jeho riaditeľa má súťaž zvýšiť sestrám sebavedomie. Z nominovaných do troch kategórií vyberali 12 odborníci a Alžbeta Hanzlíková o tej svojej ani netušila. Keď jej zatelefonovala šéfredaktorka časopisu Sestra, ostala v nemom úžase. „Povedala mi, že som v tejto súťaži skončila veľmi vysoko a budem ocenená. To, kto ma navrhol, mi prezradiť nechcela. Až neskôr sa mi priznala kamarátka z rožňavskej nemocnice. Keďže ma neprihlásili Martinčania, urobila tak ona,“ zasmiala sa.
Po cenu si išla do Bratislavy 13. februára s víziou, že odovzdávanie prebehne za účasti pár ľudí a bez veľkých ceremónií. Aká však bola prekvapená, keď v priestoroch Slovenskej filharmónie našla v hľadisku 500 divákov, galavečer moderoval Vlado Voštinár, v bohatom programe spievala Katka Hasprová či Martin Babjak. Cenu preberala od ministra zdravotníctva Ivana Valentoviča, ktorý jej odovzdal aj mimoriadnu cenu premiéra SR, ktorý sa mal na odovzdávaní tiež pôvodne zúčastniť.
Celý galavečer sedela Alžbeta Hanzlíková napätá a rozmýšľala, čo odpovie na Voštinárovu otázku: Čo ešte chce dosiahnuť? „Zrejme sa mi podarilo povedať niečo veľmi múdre, lebo som zožala úspech. Povedala som, že som ostala v práci, lebo som si myslela, že to profesia potrebuje, ale všetko, čo som si predsa-vzala zaviesť, tu už zavedené je. Preto by som aj šla do dôchodku, len sa mi nechce ako starej učiteľke sedieť na priedomí a v jesennom slnku s krátkozrakými očami vyzerať poštára, či neprinesie listy od mojich žiakov. Napokon som dodala, že toto ocenenie neberiem len ako vyznamenanie pre seba, ale vnímam ho ako spoločenské docenenie povolania zdravotnej sestry. Táto cena patrí sestrám, lebo len vďaka nim som ho získala. Sestry vraj plakali a Voštinár ma zavolal späť, keď som odchádzala, lebo som si vyslúžila standing ovation. Celá sála stála a tlieskala. To som nezvládala ani ja a rozplakala som sa. Bol to mimoriadne silný zážitok,“ opísala svoje emócie Alžbeta Hanzlíková.
Začínala pri srdciach ľudí a zvierat
Na svoj vek vôbec nevyzerá. Alžbeta Hanzlíková je „čiperka“, ktorá si len nedávno v Čechách urobila docentúru, aby pred svojich študentov na vysokých zdravotných školách v Prešove, Trenčíne a Ružomberku predstúpila ako dostatočne erudovaná. Popri tom pracuje v neziskovej organizácii Hospice v Martine, kde sa tiež angažuje vo vzdelávacej oblasti. Len sporadicky svojou prítomnosťou spríjemňuje posledné dni klientov organizácie... Na dôchodcovský odpočinok stále nepomýšľa. Je úplne pohltená svojou prácou, ktorá bola za 55 rokov plná príjemných a užitočných skúseností.
Alžbeta Hanzlíková priamo v praxi pracovala iba krátko. Po strednej zdravotníckej škole začínala ako klinická sestra v rodnom Ružomberku. Neskôr sa presťahovala do Martina a zamestnala sa na kardiochirurgii a to v čase, keď sa v 50. rokoch kardiochirugia iba formovala. „Prv, než sme operovali človeka, robili sme pokusy na zvieratách. Istý pán nám nosil túlavé psy, ku ktorým sa nikto nehlásil. Častokrát boli zavšivavené a zablchavené. Mňa síce nikdy nepoštípali, ale vždy som nejakú blchu priniesla domov alebo ku kamarátke. Bolo to naozaj zaujímavé pracovisko,“ zasmiala sa Alžbeta Hanzlíková. Ako matka dvoch detí a manželka slúžiaceho zverolekára si musela nájsť na čas menej náročnú prácu. Preto si urobila ročný pedagogický kurz a začala učiť na strednej zdravotníckej škole ošetrovateľstvo. Popri učiteľovaní skončila na filozofickej fakulte psychológiu a starostlivosť o chorých.
Dôchodok jej nevyšiel
V roku 1991 prišiel čas odísť po prvýkrát do dôchodku, lenže... „Necítila som na to. Stále som mala chuť niečo pre zdravotníctvo robiť,“ vysvetlila. Vedela to aj Alžbetina kamarátka, preto ju nahovorila, aby sa prihlásila na konkurz na lekársku fakultu, kde hľadali asistentku na odbor ošetrovateľstva. Konkurz vyhrala a už o rok jej dekan navrhol, či by nechcela robiť vedúceho pracovníka ústavu. V tejto pozícii zotrvala do roku 2000, chodievala do zahraničia, kde si všímala úroveň a fungovanie zdravotníctva a inšpirovala sa. Na základe vedomostí zreformovala študijný program i praktické vyučovanie. Snažila sa zaviesť do systému komunitné ošetrovateľstvo, ktoré je rozvinuté v Írsku. „Ešte v deväťdesiatych rokoch prevládal názor, že sestričky patria do nemocníc. Lenže vo svete chodia do terénu za pacientmi. Neskôr začali na tomto základe vznikať agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, no aj napriek tomu nie je tento systém na Slovensku ešte rozvinutý naplno,“ ozrejmila. S kolegyňami napísala aj učebnicu Komunitné ošetrovateľstvo, podľa ktorej sa učia študenti na slovenských i českých zdravotníckych fakultách.
Striehli, kedy skončí v predošlom zamestnaní
Takmer by odišla na dôchodok, keby jej nezavolali zo Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek v Bratislave. „Striehli, kedy sa uvoľním z predošlého zamestnania a ihneď ma oslovili. Mala som na starosti medzinárodné kontakty a prichádzala som do styku s informáciami, ktoré naša národná organizácia ošetrovateľstva a pôrodných asistentiek dostáva z prvej ruky. Podieľala som sa na prekladoch, často som cestovala a stretávala som sa so sestrami zo všetkých kútov sveta. Medzi našimi slovenskými sestričkami a sestričkami vo svete je obrovský rozdiel. Inde si zdravotnú sestru vysoko vážia, u nás sa toto povolanie podceňuje a nedoceňuje. U nás sestričku považujú za pravú či ľavú ruku lekára. V zahraničí sestry pracujú samostatne,“ ozrejmila rozdiely Alžbeta Hanzlíková.
MIROSLAVA DÍREROVÁ