Pokojne môže konkurovať Pradu, Louvru či leningradskej Ermitáži. Obsah jeho bytu má nevyčísliteľnú hodnotu a keďže je neustále niekde na cestách, postaral sa o to, aby po návrate doma nenašiel holé steny. Som policajt na dôchodku, celý život som naháňal zločincov a veru, len máloktorý mi unikol. Je len pochopiteľné, že sa na mňa pán doktor prírodných vied obrátil o pomoc.
„Viete, v budúcnosti sa chcem presťahovať do bezpečnejšieho bývania, ale zatiaľ mi, prosím, dozrite na moje poklady. Byt je chránený štyrmi bezpečnostnými zámkami, z toho dva musia mať špeciálne kódy. Tie budete vedieť okrem mňa len vy. Plne vám dôverujem, pán nadstrážmajster.“ Za slušnú províziu som strážil ako rotweiler, vedel som o každej myške, ktorá prebehla po našej chodbe. Stačil šramot a bol som prilepený na dverách s revolverom v ruke. Bol som jednička, zlodeji nemali šancu.
Jedného dňa mi zavolal môj klient, že sa bude sťahovať, nech som zajtra pripravený a nevzďaľujem sa z domu. Ešte neodbilo sedem a sťahovák už stál pred vchodom. Vyskočilo z neho šesť mužov v modročervených montérkach a prvý z nich slušne zaklopal susedovi na dvere: „Šéfe, sme tu!“ Keď ani po opakovanej výzve nik neotváral, dali sa otvárať zámku sami. Vtedy som už mal navlečené gate a vykukol som von.
„Viem o vás. Treba vám pomôcť, však? Momentíček, hneď to bude…“ Odišiel som do sekretára zobrať záznamy o kódoch. Medzitým si už dva bezpečnostné zámky otvorili sami.
„A čože, pán doktor sa oneskoril?“ spýtal som sa podávajúc im tajné kódy.
„Príde neskôr,“ lakonicky prehodil najstarší.
„Môžem vám s niečím pomôcť?“ ponúkol som sa.
„Nie, netreba. Už to máme.“ Nato všetci vstúpili do bytu.
Práca im šla odruky. Do nachystaných škatúľ vzorne ukladali susedove drahokamy a balili ich do papiera. Bolo vidno, že to bola firma skutočne na úrovni, vo veci sa vyznali, pracovali v rukaviciach, aby vzácne diela nebodaj neznečistili. Videl som, že som tam zbytočný, tak som sa pobral aspoň po fľašku výborného vínka, reku, na osvieženie. Rukáv si odtrhnúť nedali. Vypili ju do poslednej kvapky, ale ospravedlňovali sa, že sa ponáhľajú, lebo musia vybaviť ešte štyroch zákazníkov. Skontroloval som ich prácu a keď som sa ubezpečil, že byt je poctivo vybielený, podpísal som im „stazku“. Slušne zložili čiapky na pozdrav a porúčali sa.
Nestačil som zamknúť susedov byt, keď mi zazvonil telefón. Volal pán doktor. „Pán nadstrážmajster? Buďte pripravený, o pätnásť minút sme pred domom aj so sťahovákom…“ E. MOLČANIOVÁ
