Šialene smutný princ s trabantom

Abduláh, jediný syn kuvajtského šejka, nečakane stratil chuť do života. Smutný bol deň, týždeň, ba i rok. Preto šejk pozval ľudí z celého sveta, aby vrátili synovi radosť. Komu sa to podarí, dostane bohatú odmenu, vyhlásil.
Prvý prišiel istý človek s úmyslom rozveseliť Abduláha tým, že mu ponúkol kopu drahokamov:
„Pozrite sa, následník, ako sa ligocú, majú toľko karátov ako vy rokov.“
„To mi nič nehovorí, mám cenností, že neviem koľko presne, a môj otec ani nehovorím. Zmiznite!“
Po určitom čase dokvitol majiteľ chýrneho nevestinca a za ním zástup krásavíc ochotných poopraviť Abduláhov pohľad na svet.
„Pozrite sa, veličenstvo, jedna krajšia ako druhá, určite ne-odoláte...“
„Mám ženských plný hárem, už sa na sukňu nemôžem ani pozrieť.“
Depresia nášho mladíka neopúšťala. Prichádzali mnohí, ponúkali kadečo, no tvár synáčika ostala nezmenená. Kde sa vzal, tu sa vzal, do paláca prišiel človiečik z Európy, ktorý pochádzal z jednej z krajín krajších zajtrajškov. Vedel, že mladý muž náruživo holduje špičkovým vozidlám, preto mu ponúkol niečo zo svojej vlasti:
„Čo by ste povedali na auto, ktoré nemá hocikto?“
„Vo svojej stajni mám tristo najdrahších áut z celého sveta, už nič neprekvapí.“
„Tento typ určite nemáte, u nás sa naň čaká aj desať rokov...“
Táto informácia zbudila Abduláhov záujem.
„A mohli by ste mi poslať jeho model?“
„S radosťou.“
Stalo sa. O nejaký čas dostal šejkov syn trabanta. Tento zázrak vyvolal u neho nefalšovaný záujem i úsmev na tvári.
„Neviem si predstaviť, aké to musí byť fantastické auto, keď jazdí už i jeho papierová maketa...“ povedal. E. MOLČANIOVÁ