Pamätáte sa, kedy ste si po prvý raz uvedomili, že umenie bude vaším životom?
- Takýmto zlomom som neprešiel, aj keď ľudia oplývajú mnohými romantickými predstavami o umeleckej dráhe. Rozhodujúce boli roky na vysokej škole v Prešove, kde som študoval výtvarnú výchovu i slovenský jazyk a literatúru. Oba predmety sa mi stali blízkymi.
Venovali sa umeniu aj vaši rodičia?
- Nie. Žili sme na dedine. V päťdesiatych rokoch minulého storočia nám bolo umenie veľmi vzdialené, nedostupné. Vždy mi ale bola blízka príroda. Veď Liptov je bohatý na čarovné dolinky, vŕšky, bralá, na možnosti turistiky či horolezectva. Koncom šesťdesiatych rokov som ešte zažil oživenie spoločenského i akademického života. Sedemdesiate roky boli tvrdé. To, čo som musel povedať na seminároch politických predmetov, kompenzoval som písaním mojich ozajstných postojov v internátnej izbe. Pravdaže len pre seba. Našťastie na obidvoch katedrách pôsobili vynikajúci mladí odborníci, ktorí nás dokázali vtiahnuť do výtvarného umenia aj literatúry.
Prečo ste sa sťahovali z východu do Martina?
- Zamestnanie som si našiel ešte pred štátnicami v malom košickom knižnom vydavateľstve. Edičná politika tých rokov ma však znechutila, odišiel som teda pracovať do Literárno-múzejného oddelenia Matice slovenskej v Martine na úsek výtvarných zbierok. Bola to zaujímavá práca, lebo sa v nej spájala literatúra s výtvarnými interpretáciami. Navyše, mal som radosť aj z prekrásnej prírody Turca a dvoch malých synov.
V tvorbe vás inšpiruje najmä príroda...
- Áno, príroda je môj svet. Rád sa túlam po krajine v rôznych obdobiach a pri rozmanitom osvetlení. Ale všímam si aj drobnejší svet, štruktúry v prírode a neraz ich rozvádzam vo svojich kompozíciách. Štúdie robím priamo v krajine, no niektoré potom ešte rozviniem v ateliéri. Príroda je žena – matka. Takto ju vnímalo ľudstvo od nepamäti, svoju úctu k nej vyjadrovalo v mýtoch, povestiach, náboženstvách i v umení.
Vašou inšpiráciou je teda aj žena, ženská krása...
- No vidíte, musela prísť žena, aby sa ma na to spýtala! Pravdaže ona, žena, je na prvom mieste v živote muža. Aký by bol ľudský život bez energetického napätia medzi ženou a mužom. Matka, milenka, priateľka, neznáma kráska... Všetky vstupujú do našich životov, ženú nás k podivuhodným výkonom.
Ako si predstavujete ideál ženy?
- Tak ako je každý človek originál, aj každá žena je jedinečná. Nemala by sa príliš skrývať za masky, ktoré prinášajú módne vlny. Žena musí byť teda podmaňujúca a zároveň odolná. Aby nepodľahla tam, kde jej to uškodí, no nezakrývala to, čo je najcennejšie. Nežnosť a lásku, ktorú muž od nej očakáva.
Vaša tvorba – to sú akvarely. Iným výtvarným technikám sa nevenujete?
- Akvarel je asi blízky môjmu naturelu. Očaruje ma spontánnosť, nápad, iskrenie, prirodzený priebeh, otvorenosť, ktorú mi táto technika umožňuje. Akvarelová maľba je priezračná, nič neskrýva pod ďalšími nánosmi farby. Tento spôsob maľby je rýchly, v najlepšom však treba prestať. To už vie maliar zo skúseností, ktoré nadobúda rokmi. Ale aj iné výtvarné techniky používam rád. Blízky mi je uhoľ, ceruza, pastel, akryl.
Iba umením sa na Slovensku dá uživiť len ťažko. Ostáva vám na slobodnú tvorbu dosť času, keď ešte učíte na strednej škole?
- Keďže sa umením neživím, mám voľné ruky. Čas na vlastnú tvorbu sa mi síce skracuje, no vymýšľať a vnímať môžem vždy a všade. Aj nápady študentov ma obohacujú. Iba samotná realizácia vlastnej tvorby sa trochu oddiali.
Čo vás baví na „učiteľovaní“?
- Verejnosti by som povedal, že prázdniny (študentov). Lebo viem, že nezainteresovaní ľudia nám ich závidia, najmä keď im idú vlastné deti na nervy. Páči sa mi, keď študentkám rozprávam o tom, čo rád robím, že im môžem predkladať nápady a diela vynikajúcich osobností. Privádzam ich na myšlienky nepragmatické a odvádzam od banalít dnešného sveta. Teším sa, keď potom diela vystavíme a trochu zmeníme všednosť budovy či mesta.
Dá sa rozpoznať už na prvých hodinách talent žiaka?
- Nie sme umelecká škola. Prichádzajú k nám študenti, ktorým sa učitelia venovali, ale i takí, ktorým sa nevenoval nik. Zručnosť, nápaditosť sa ľahko prejaví. Dôležité je prebudiť v nich schopnosti, o ktorých ani netušili.
Je to tak, že mladí ľudia pod vplyvom modernej techniky inak vnímajú okolitý svet? Sú aj ich kresby iné?
- Badať zmeny v oblasti vôľových vlastností, koncentrácie. Mládež presúva svoj záujem inam, má sklon k pasívnemu vnímaniu. Naša doba prináša aj veľa nevkusu. Preto je estetické formovanie na školách dôležitejšie ako v minulosti.
Nedávno ste vystavovali v martinskom Art-Diele. Ukázali ste tajomstvo záhrad…
- Bol to cyklus obrazových predstáv o priestore prepojenom s bývaním, preciťovaním života, rastlín, kameňa, vody, vzduchu, priestoru, seba. Išlo o akvarely, pastely, akryly, koláže s torzami postáv. Výstavu obohacovali reflexívne verše na tému túžby a želaní.
K čomu máte bližšie? K písaniu či maľovaniu?
- To závisí od okolností. Niekedy má moje pero na druhom konci štetec, preto s veršami vznikajú zároveň kresby alebo koláže. Pre mňa sú to rovnocenné činnosti. Obe lásky sa prelínajú a dopĺňajú.
Ste autorom štyroch básnických zbierok. Kniha Kto ťa pohladí bola venovaná rodnému Liptovu a novému domovu Turcu. Ktorý kraj vás viac inšpiruje v tvorbe?
- Žijem v Turci, na Liptov len odbieham. Ale krajina i ľudia sú si veľmi podobní. Veď stačí prejsť Veľkú Fatru a ste v druhej záhradke. Čo som si priniesol v duši z Liptova, premiešavam so súčasným životom v Turci.
Vaša Zbierka čŕt a esejí je autobiografiou?
- Z väčšej časti áno. Je v nej veľa pekných spomienok na detstvo, zachytáva obrazy prírody, rodiny i súčasnosti, ktorá sa ma bytostne dotýka dobrými i horšími stránkami. Každá kniha je do istej miery podobou človeka, ktorý ju napísal.
Máte recept na znovuzrodenie umenia v čase konzumu?
- Nemám. Nič trvácne nepresadíte násilím. Odoláva to, čo je hodnotné. Konzumenti si sami zvolili, čo je podľa nich hodnota. Domnievam sa ale, že aj u nás konzumná nenasýtenosť ustane a aspoň niektoré spoločenské skupiny sa budú orientovať na kultúrne a umelecké hodnoty.
VERONIKA KLUSKOVÁ