Minulý týždeň sme žili oblievačkami, šibačkami... Na Orave sú veľkonočné tradície veľmi silné. Ako to vyzerá u vás?
- Dosť pestro (smiech). Už pred tromi rokmi sa to u nás doma začalo trošku zvrhávať. Otec si privstal a zobudil nás všetkých pohárom vody. Odvtedy sme so súrodencami vymysleli nové spôsoby oblievačky. Napríklad, ja som priväzoval o lampu na špagátik pohár s vodou, ktorý keď niekto otvoril dvere, tak sa vylial. Žiaľ, dvakrát som do svojej pasce padol sám, raz to schytal otec (smiech). U nás doma ale úloha pohlavia nehrá absolútne žiadnu úlohu. Oblievame sa navzájom a keďže mám troch bratov a tri sestry náš dom sa mení na kúpalisko. Po podlahe nám zvykne tiecť aj niekoľkocentimetrová vrstva vody... Strašne rád oblievam, ale horšie je, keď sa proti mne spiknú všetky dievčatá. Vtedy leje aj zo mňa.
Čo robí Peter Bažík, keď neoblieva?
- Študoval som na Akadémii umení v Banskej Bystrici, ale prestúpil som na Žilinskú univerzitu. Vybral som si pedagogický smer, konkrétne hudobnú výchovu, pričom som sa zameral na husle. Zároveň učím na základnej umeleckej škole v Turzovke.
Spievali ste nedávno deťom v martinskom detskom domove, učíte na umeleckej škole. Máte blízky vzťah k deťom?
- Áno. Kdekoľvek sa objavia, vždy sa s nimi hrám. Napríklad s chlapcami som zvykol hrávať futbal. Malé deti ma vždy fascinovali a rád im venujem pozornosť.
Viacerým z druhej série SuperStar ponúkli pomoc pri nahrávaní albumu. Vy ste medzi nimi neboli. Ako ste to riešili?
- Prví traja mali nahrávanie albumu garantované a ďalších si vybrala nahrávacia spoločnosť. Tomu, že medzi nich nepatrím, som do istej miery rád. Aspoň mi nikto nediktoval text, štýl hudby, spevu a mohol som ísť vlastným smerom. I keď mi to trvalo takmer tri roky... Dlho som dával dokopy kapelu a istý čas nám zabralo nahrávanie. Len nedávno sme si vybrali názov. Budeme vystupovať ako Fours a vydali sme už aj maxi singel, ktorý by mal vyjsť v týchto dňoch. Texty k piesňam som písal takmer výlučne sám. Sú o láske, no nie je tam priamo naznačená, lebo osobne sa mi to nepáči. Pocity radšej zaobaľujem do metafor. Album sme ladili v softroc-kovom štýle, no nájdu sa na ňom aj rôzne výstrelky. Napríklad jedna pieseň je čisto punková...
Gospelový spevák Peter Bažík s povesťou sladkého chlapca a punk? To nejde dokopy...
- Viem... Túto skladbu skomponoval môj gitarista a v podstate sa v nej chcel vyšantiť na gitare. Dali mi ju už s textom a celým aranžmánom. Páčila sa mi, lebo som vo svojej podstate dosť strelený človek a tiež sa rád vybujačím (smiech). Punková skladba je pre mňa ventilom a patrí k mojím najobľúbenejším.
Ale od gospelu je to rozhodne dosť veľký posun...
- To áno. Gospel som vlastne spieval vždy, lebo mám basový tón. Len od SuperStar som začal s poppom.
S bratmi ste koncertovali po kostoloch... Budete v tom pokračovať?
- Na to už asi neostane čas. Čakajú ma koncerty s novou kapelou. A navyše – jeden brat sa oženil do Bratislavy a aj ostatní toho majú dosť.
Počas SuperStar ste boli miláčikom ženského publika, no po vyradení sa akoby po vás zľahla zem... Čo sa s vami dialo?
- To je tým, že si ma nahrávacia spoločnosť nevybrala. Tým pádom som nechodil ani spievať po akciách. Ale to, že sa po mne zľahla zem, vnímam pozitívne. Všetci ma považovali za sladkého speváčika s pekným výzorom a chcem, aby táto mienka upadla do zabudnutia. Keďže začínam spievať iný štýl, ako by všetci čakali, myslím si, že mám čím prekvapiť.
To vás neoslovili ani žiadni producenti?
- Nie. Ja som oslovoval ich, lenže to je bludný trojuholník... Prídete s demonahrávkami k vydavateľovi, ktorý vám sľúbi, že vám niečo vydá, ak mu donesiete nahrávku z profesionálneho nahrávacieho štúdia. V štúdiu vám zas povedia, že vám to nahrajú, ale za istú sumu. A tak začnete hľadať sponzora. Lenže ten mačku vo vreci nekúpi a chce garanciu od vydavateľa, ktorý sa má zaviazať, že platňu vydá vtedy a vtedy...
Odlepila sa z vás už nálepka SuperStar?
- Ľudia ma tak ešte vnímajú, ale nerobí mi to problém. Je to predsa moja minulosť a súčasť môjho života. Myslím, že keby som sa jej chcel silou-mocou zbaviť, nálepka by bola ešte viditeľnejšia.
Priniesla vám aj nepríjemnosti?
- Raz áno a trvalo to asi pol roka. V jednom časopise vyšla zmienka, že smrdím a aj v telke o tom týždeň hovorili. Dozvedel som sa, že je za tým gay, ktorého som odmietol. Narobilo mi to nepríjemnosti. Jedol som napríklad v reštaurácii, v ktorej pracuje môj brat, akurát na pravý obed, takže bolo plno. Neďaleko sedela skupinka chalanov, ktorí na mňa začali vykrikovať. Keď som nereagoval, boli agresívnejší a kričali, že smrdím a mám odísť, lebo im nechutí. Celá reštaurácia sa na mňa pozerala... Na ulici sa mi to stávalo úplne bežne.
Reagovali ste vari v médiách, keď to skončilo?
- Nie, hoci som bol naštvaný. Myslím, že nemá zmysel sa s nikým súdiť, lebo ak by som aj vysúdil nejaké peniaze, ostal by som človekom, ktorý sa zúfalo bráni voči nejakej správe v novinách. Dlho som si vyčítal, že som ostal v pozícii mŕtveho chrobáka, lenže po polroku sa na to zabudlo a stretával som sa s opačnou reakciou. Zaskočilo ma, keď sa mi niektorí ľudia prišli osobne ospravedlniť za to, že na mňa niečo také vykrikovali. Ani som si nepamätal, že to niekedy urobili... A to mám celkom dobrú pamäť na tváre.
Prečo ste neostali v Bratislave, kde by sa z vás stala hviezda rýchlejšie?
- V hlavnom meste mám kontakty, ktoré by ma vedeli niekde dostať. Ale... nemám k tomu mes-
tu blízky vzťah. M. DÍREROVÁ