Po reorganizovaní diecéz na Slovensku vznikla aj nová Žilinská diecéza. Rozhodnutie o zmene hraníc a počte slovenských diecéz sa očakávalo. Ako vnímate túto zmenu a čo ju podľa vás najviac motivovalo?
- Myšlienka zriadiť Žilinskú diecézu nie je nová. Už v štyridsiatych rokoch minulého storočia biskupi uvažovali o tom, že by bolo vhodné, aby na severe Slovenska vznikla nová diecéza. Toto dozrievalo niekoľko desaťročí až do rozhodnutia 14. februára, keď Benedikt XVI. vyhlásil, že v rámci reorganizácie bratislavsko-trnavskej provincie zriaďuje novú Žilinskú diecézu.
V čom vidíte jej prínos?
- Ťažko povedať, pretože nevzniká niečo nové. Kňazi i ľudia sú tí istí. Začíname od samého základu, možno povedať, že od nuly. Štruktúry zatiaľ nemáme, ale je isté, že ich budeme potrebovať. Na rozdiel od iných diecéz budeme musieť byť úspornejší a niečo si vôbec nebudeme môcť dovoliť. V súčasnosti sídlime v prenajatých priestoroch. V nich budem aj spávať, v nich budeme mať aj úrady. Na druhej strane mám ale radosť z toho, že som tu našiel ľudí, ktorí sú otvorení a tešia sa z toho, že vzniklo nové biskupstvo. To je pre mňa oveľa cennejšia devíza, ako keby som mal majetok a financie. Verím, že kde sú ľudia, tam všetko ostatné príde.
Ako sa činnosť novej diecézy dotkne priamo Martina?
- Asi tak ako všetkých ostatných väčších miest. V rámci diecézy existujú dekanáty, Martin je jeden z desiatich. O jeho prioritách budeme rokovať s kňazmi. Najprv by som si chcel zmapovať, aké sú požiadavky. Jednoducho, teraz chcem viac počúvať ľudí a až postupne robiť plány do budúcnosti.
Pred niekoľkými dňami ste boli slávnostne inaugurovaný. Aké sú vaše prvé predsavzatia v úlohe žilinského biskupa?
- Poslaním biskupa je učiť, spravovať a posväcovať. Chcel by som ale aj pokračovať v tom, čo katolícka cirkev v pastoračnom pláne na roky 2007 – 2013 schválila. Mojou prioritou je starať sa o kňazov a veriacich, ktorí mi boli zverení. Chcem ich formovať tak, aby boli kultivovanejší a vyzretejší, aby boli po každej stránke ľuďmi, s ktorými sa dá počítať. Nielen v cirkvi, ale aj v spoločnosti. V rámci aktivít, alebo ak chcete v rámci dlhodobejšej vízie, by som chcel začať pracovať s mládežou, lebo tam treba asi najprv začať. Rád by som sa však venoval aj rodinám, ale tiež ľuďom, ktorí sú v núdzi.
Do Martina ste prišli počas veľkonočných sviatkov spolu s francúzskym arcibiskupom Bernardom-Nicolas Aubertinom. Aký by mohol byť prínos jeho návštevy v metropole Turca?
- Chceme nadviazať spoluprácu. Nielen v rámci diecéz, ale predpokladám, že aj v rámci miest. Arcibiskup prichádza z mesta, kde žil svätý Martin. Možno vzniknú nové kontakty, ktoré budú pre všetkých prospešné. Aj preto som dnes v Martine.
Máte už predstavu o tom, aká by mohla byť spolupráca s mestom Martin?
- Dnes vám to ešte neviem bližšie špecifikovať. Mňa osobne trápia sídliská, ktoré sú bez kostolov. V Martine sú ešte dve takéto – v Záturčí a na Ľadovni. To je možno platforma na vzájomnú diskusiu a spoluprácu. Je to ale vec dohody, určite nechcem robiť nič nasilu.
O vás je známe, že ste časť svojho života prežili aj vo Vrútkach. Ako si na to spomínate?
- Viete, to už bolo veľmi dávno. Myslím, že štyridsať rokov dozadu, keď tu vládol totalitný režim. Vtedy to tu ale bolo zásluhou politického odmäku veľmi živé. Nielen v cirkevnom živote, ale aj v kultúrno-spoločenskom a politickom živote. Bolo to obdobie Pražskej jari, ľudia boli plní odhodlania a entuziazmu, všetci sme to veľmi prežívali. Potom to bolo po známych okolnostiach horšie. Napríklad, ja som sa roky nemohol venovať svojmu poslaniu, lebo som nedostal štátny súhlas na to, aby som mohol verejne pôsobiť vo Vrútkach. Napríklad, nemohol som nikomu zo svojich súrodencov pokrstiť dieťa. To boli tie anomálie, ktoré sa dajú ťažko pochopiť. Ale to už je za nami, teraz sa môžeme celkom inakšie rozprávať a rozvíjať. Takže, na to, čo bolo pekné, rád spomínam, na tom sa dá stavať. Na druhej strane, čo bolo zlé, to nechajme tak. Mojím poslaním je, aby ľudia rástli, aby sa tešili, tomu sa chcem venovať.
(KP)