„Chýba, veru, chýba,“ obráti ku mne útrpnú tvár. „Nemôžem spávať.“
„Ak sa smiem spýtať, je to kvôli peniazom, politike a či vás trápi zdravie?“
Konvalinka pokrútil záporne hlavou. „Nie, nie, som zdravý a všetko ostatné mi je ukradnuté, len keby sa tí Krhličkovci do rána tak hlasno nehádali. Neznášam hluk, psychicky ma ničí,“ zabedákal. „Myslel som, že som sa nasťahoval do tichého bývania a tu ho máš.“
O niekoľko dní som ho opäť stretol. Bol ako vymenený. Usmiaty, jeho pohľad mal ten správny šmrnc.
„Predstavte si, zas po dlhom čase dobre spávam, Krhličkovci sa uzmierili,“ zvestoval mi celý natešený.
Keď som prišiel z práce, sadol som si za klavír a až do brieždenia som dookola prehrával svoj repertoár. Ráno som stretol Konvalinku a jeho mierne nazelenalá farba pleti hovorila za všetko. Na druhú noc som trénoval prelúdiá so sólami pre trubku a dopočul som sa, že susedia až z prízemia sa sťažovali, že im deti nemohli zaspať. Edo Konvalinka bol ráno opäť o čosi zelenší. Ďalší večer som si pustil vojnový film o vylodení Američanov v Normandii. Celú noc dookola zúrila u mňa streľba, kanonáda a výbuchy mín sa ozývali po celom sídlisku. Ráno som stretol Konvalinku a ten mi pohnutým hlasom povedal:
„Za chvíľu bude zo mňa troska. Doteraz sa Krhličkovci hádali, teraz sa dali na muziku a filmové umenie. Povedzte, nie som ja nešťastný človek?“
„Pán Konvalinka, ako by som vám mohol pomôcť? Ponúkam vám pomocnú ruku, odkúpim váš byt a vy si vyhliadnite niečo tichšie. Ak by ste potrebovali pomoc pri sťahovaní, môžete sa na mňa smelo obrátiť.“
„Ste veľmi láskavý, ani neviem, ako sa vám poďakovať…“ v očiach sa mu zaleskli slzy.
Nestačil som za sebou zatvoriť dvere bytu, vytočil som číslo kamarátovi:
„Fero? Stratégia vyšla. Sused, čo mi pred rokom vyfúkol ten luxusný slnečný byt naproti, odchádza. Takže ho predsa mám a ty sa môžeš nasťahovať do môjho.“
E. Molčaniová