Kým v play off nevyhráte štvrtý zápas, tak ste nevyhrali nič

Kým v play off nevyhráte štvrtý zápas, tak ste nevyhrali nič
nielsku tri mesiace rozrábal mäso. Našťastie šancu, ktorú mu ponúkol tréner Ladislav Spišiak, využil dokonale.
Začneme tak trochu netradične. Dopočuli sme sa, že sa vám narodila dcérka...
- Áno, je to pravda. Narodila sa v piatok 11. apríla, krátko pred šiestou hodinou večer. Dali sme jej meno Viktória. Musím si na niečo zaklopať, je zdravá, všetko prebehlo hladko.
Od nášho vypadnutia s Trenčínom uplynulo už niekoľko týždňov. Oddýchnutý?
- Predovšetkým som si doliečoval zranenia. Mal som vyhodenú kľúčnu kosť, takže ma ešte čakajú nejaké vyšetrenia u doktora Jančoviča. Potom prídu na rad zuby, s tými sa potrápim dobré dva mesiace. O chvíľu už začne letná príprava, chtiac-nectiac musím už na ňu myslieť.
Mali ste po náročnej štvrťfinálovej sérii vôbec chuť sledovať vyvrcholenie hokejovej extraligy?
- Priznám sa, že zo začiatku ani veľmi nie. Doznievalo vo mne vypadnutie, bol som trochu na hokej nahnevaný. Po dvoch týždňoch ma to ale prešlo a niektoré zápasy som si nenechal ujsť. Rozhodujúci finálový súboj medzi Slovanom a Košicami som ale nevidel, práve v ten deň sa mi totiž narodila dcérka Viktória. V takejto chvíli sa hokej dostal na druhú koľaj.

Zdá sa, že vaše výkony majú stúpajúcu tendenciu. Pred viac ako dvomi rokmi ste však korčule skoro zavesili na klinec. Prečo?
- Bolo to trochu komplikované. Už v baráži o extraligu som mal posilniť Martin, ale prezident topoľčianskeho klubu ma nechcel pustiť. Povedal som mu, že keď ma nepustí, tak skončím s hokejom. Bol neoblomný, tak som po poslednom zápase v roku 2005 odovzdal výstroj. Následne som odišiel za prácou do Španielska, kde doteraz pracuje takmer celá moja rodina.
Povedzte nám , čo ste tam robili?
- Nie je to žiadnym tajomstvom. Rozrábal som mäso. Bola to drina. Vstával som ráno o šiestej, pričom domov sme sa vracali až o siedmej večer. Ale nič neľutujem, bola to skúsenosť, ktorá sa nedá ničím zaplatiť. V Španielsku som strávil tri mesiace. Potom sa mi ozval Aurel Nauš, martinský klub prejavil o moje služby záujem.
V Martine ste druhý rok. Môžete porovnať vašu prvú sezónu s tou druhou?
- V prvej sezóne som sa najmä oťukával, vôbec som nevedel, čo môžem od extraligy očakávať. Keď som si ale zvykol na rýchlosť, tak nebol problém sa adaptovať. Druhá sezóna bola z môjho pohľadu vydarenejšia. Predsa len, bol som trochu sebavedomejší, viac som si mohol dovoliť.
V obidvoch sezónach skončil Martin na piatom mieste. Na prvý pohľad žiadny rozdiel, ale asi to tak celkom nebude. Súhlasíte?
- Určite áno. Výsledkovo sme síce dopadli rovnako, ale predsa len posun v našej hre musel každý zaznamenať. Samozrejme, piate miesto nás mrzí, určite sme mali na to, aby sme postúpili aspoň do semifinále. Nevyšlo to, ale hokej je taký, nedá sa v ňom nič naplánovať. Dobre rozbehnutú sériu s Trenčínom sme nakoniec nezvládli. Je to škoda, ale život ide ďalej, z prehier sa musíme poučiť.
Prečo sme Trenčín, ktorého ste mali prakticky už na lopate, nakoniec nevyradili?
- Keď sme v piatom zápase viedli 4:1, tak už sme si asi mysleli, že postup už máme v hrsti. Potom sme dostali dva nešťastné góly a odvtedy to išlo s nami dolu vodou. Štastie sa od nás úplne odklonilo, nakoniec aj posledný gól v sérii hovorí za všetko.
Aké z toho plynie poučenie?
- Musíme hrať rovnako koncentrovane až do konca. Platí to, že kým nevyhráte štvrtý zápas, tak ste nevyhrali nič. Dôležitú úlohu zohrala aj psychika. Trošku sme znervózneli, to by sa nám nemalo stávať.
Jedna sezóna skončila, druhá začne o malú chvíľu klopať na dvere. Káder mužstva sa zrejme mierne pozmení. Ako to vnímate?
- Úplne normálne. Zmena je život, prípadné odchody niektorých hráčov by som nevidel tragicky. Pridú noví chalani, pričom verím, že nám pomôžu sformovať ešte silnejší tím. Mne osobne je jedno, s kým ma dá tréner hrať, nikdy som si v tomto smere nevyberal. Podstatné je, aby som na ľade plnil to, čo sa odo mňa očakáva.
Hokejom sa bavil celý Martin. Latku ste postavili poriadne vysoko, doslova ste si na seba uplietli bič. Fanúšikovia od vás budú určite chcieť, aby ste v novej sezóne boli ešte lepší...
- Je to celkom legitímne očakávanie. Koniec - koncov, takýto cieľ predsa máme aj my. Človek, športovec zvlášť, sa nemôže uspokojiť s dosiahnutým, musí na sebe stále tvrdo pracovať. Inak by to, čo robí, nedávalo žiadny zmysel.
V tejto sezóne ste si pootvorili dvere aj do slovenskej reprezentácie. Predpokladáme, že si ich neplánujete pribuchúť...
- To by som naozaj nerád. Šancu, ktorú som dostal, si nesmierne vážim. Nadýchal som sa atmosféry, na vlastnej koži som pocítil, aký hokej sa hrá na medzinárodnej úrovni. Reprezentácia je pre každého športovca veľká výzva, bolo by pekné sa v nej trvalejšie usadiť.
ROMAN KOPKA