Vstúpim do rokovacej sály a stŕpnem. Ešte raz sa pozriem na nápis na dverách. Ale áno, som tu dobre. Posadím sa na miesto určené pre novinárov a chystám si písacie potreby a diktafón. Zisťujem ale, že si nemám čo zapisovať. Všetci poslanci sedia na svojich miestach mlčky, nik nestojí za rečníckym pultom. Poniektorí pozerajú do prázdna, iní čosi píšu, ale v sále sa neozýva ani hlások. Čo to má všetko znamenať?
Rozhodol som sa ísť za Ilonkou, poslankyňou za moju obľúbenú stranu. Ona vie o všetkých pikoškách, iste mi dá vysvetlenie.
„Ilonka, čo sa deje, štrajkujete?“ pýtam sa jej.
„Nie, pracujeme. Už týždeň skúšame nové formy práce.“
„Práce? Veď tu nikto nič nerobí,“ oponujem.
„To sa len zdá. Ešte päť hodín budeme pravdepodobne takto ticho a potom príde hlasovanie,“ vysvetľuje trpezlivo.
„Ja tomu vôbec nerozumiem...“
„Poslanec Fero Huspenina navrhol, že by sme mali počúvať ľudí a odsúhlasiť návrh zákona, aby každý z nás hovoril len vtedy, keď má čo povedať, a jeho interpelácia bude k veci, a treba vylúčiť invektívy a spory. Návrh jednoznačne prešiel. Pred týždňom vystúpila poslankyňa Božka Hubatá a tá podala návrh na zvýšenie platu poslancov. Ten samo-zrejme prešiel tiež. Nuž, a to bolo posledné vystúpenie vôbec. Po tom už neprehovoril nikto z nás, lebo každý zistil, že jeho prejav by nebol v súlade s platnou novelou. To ticho je dôsledok vypustenia nekonštruktívnych návrhov a interpelácií.“
„A ako sa na to dívajú ostatné médiá?“ nedalo mi to.
„Sú nadšené a aj medzi občanmi je veľmi priaz-nivý ohlas. Konečne vraj majú na najvyšších miestach inteligentov!“
„Nuž, ako vidím, tu už nemám čo hľadať.“
Nedalo mi to a skúsil som to o dva týždne. Ešte som len vchádzal do budovy a už som vedel, že idem dobre. Nakukol som do miestnosti a vo dverách ma trafila do hlavy noha zo stoličky. Všade ležali trosky nábytku, rozhádzané papiere a v kúte miestnosti sa dvaja inteligenti klbčili. Poslanci debatovali tak vášnivo, že si občas vliezli do vlasov a plesla aj facka. Potkol som sa o odtrhnutý rukáv zo saka a pobral som sa za Ilonkou.
„Ilonka, čo, prímerie už skončilo?“
„Zdá sa, že áno. Poslanci to ticho jednoducho psychicky nevydržali...“
E. MOLČANIOVÁ