S Martinom už nechcel mať nikdy nič spoločné

Kniha vyšla symbolicky. V počte 70 kusov a obsahuje autorove texty z posledných dvoch rokov a zachytáva zábery z dedinky Pukanec, kam sa Ivan Kadlečík „ukryl“ pred krutosťami režimu, ktorý mu kvôli politickým postojom v publicistickej tvorbe„vzal“ zamestnanie i priateľov. V roku 1968 sa usadil v Martine, v ktorom postupne prišiel o stoličku šéfredaktora dvojtýždenníka Matičné čítanie, o členstvo v Zväze slovenských spisovateľov, takže počas celého obdobia normalizácie nemohol publikovať, a aj okruh jeho priateľov sa zúžil. Niektorí predsa len ostali verní. Ako povedal sám Ivan Kadlečík, hoci má na toto obdobie v Martine ťažké srdce, tešia ho spomienky na dvojročné vedenie dvojtýždenníka Matičné čítanie a priateľov, vďaka ktorým ako autor prežil.
Tí pri jeho veľkom návrate do Martina boli. Do historickej prvej budovy Matice slovenskej prišli v stredu 23. apríla Augustín Maťovčík, exminister kultúry Rudolf Chmel, Koloman Kertész Bagala a Vladimír Petrík, ktorí si zaspomínali na stretnutie s Kadlečíkom, spoluprácu i hlboké priateľstvo. „S Ivanom sa poznáme 52 rokov a patrím medzi jeho najstarších priateľov. Boli sme na vysokej škole spolužiakmi a neskôr sme spolupracovali v časopiseckej a vydavateľskej tvorbe. Keď mu zakázali publikovať, neraz som mu ja či iní požičali meno. Podpisovali sme sa pod jeho alebo spoločné práce. Po roku 1989 ho rehabilitovali a keď som sa stal riaditeľom Ústavu slovenskej literatúry SAV, mojou prvou aktivitou bolo, že som ho zamestnal,“ prezradil Rudolf Chmel, krstný otec Kadlečíkovho prvého syna.
Ivan Kadlečík prišiel o zamestnanie práve v čase, keď mu manželka Iva priviedla na svet tretieho syna. „Nebolo to pre nás jednoduché. Stala som sa živiteľkou rodiny, pracovala som vo vydavateľstve a z Ivana sa stal muž v domácnosti – pral, varil a staral sa o deti i najmenšieho syna, ktorého som odskakovala iba nakojiť. Nemali sme čas sa trápiť, domácnosť s tromi deťmi musela fungovať,“ opísala ťažký život umlčaného a nezamestnaného spisovateľa manželka Iva. V roku 1977 Kadlečíkovci nadobro z Martina odišli a usadili sa v Pukanci u spisovateľovho uja, riaditeľa miestnej školy. Tu začal Ivan Kadlečík pracovať ako vedúci predajne Slovenskej knihy. Na Martin, miesto krívd, sa snažili manželia zabudnúť. „Už sme sa sem nevrátili. Nemali sme odvahu ani chuť. Ostal nám od Martina odstup a nechceli sme s ním mať nič spoločné,“ skepticky poznamenala Iva Kadlečíková. Priepasť medzi Kadlečíkovcami a Martinom však pominula, keď sem museli po tridsiatich rokoch cestovať za lekárom kvôli Ivanovej chorobe. „Odrazu sme si uvedomili, že Martin už nie je tým, čím bol. Že tu žijú iní ľudia, vládne tu iná atmosféra a to napätie, ktoré sme pociťovali k tomuto mestu, sa v nás uvoľnilo,“ dodala spisovateľova manželka.⋌(MD)