Najvzácnejšia je mištička pre mŕtveho
Vo vrútockom byte žije sám so spomienkami na svet pyramíd a prastarých tajomstiev. Pripomína mu ich kráľovná Nefertiti z obrazu, mušle zo Stredozemného mora, sošky faraónov, sfíng a množstvo fotografií z jeho archeologických výprav do Egypta. Najvzácnejšia z trofejí je však maličká hlinená mištička, ktorá má viac ako štyritisíc rokov. „Našli sme ju v hrobe zámožného muža. Starí Egypťania verili, že ich duša žije aj po smrti a potrebuje sa nasýtiť. Preto do hrobu dávali nádoby na jedlo,“ vysvetlil Ján Midžiak, ktorý v šesťdesiatych rokoch navštívil Egypt trikrát. Raz Káhiru a dvakrát Núbiu v čase, keď ju mali zaplaviť novou Asuánskou priehradou. Obyvatelia desiatok malých dediniek sa odsťahovali do horného Egypta a ich obydlia a územie osídlili archeológovia a egyptológovia, aby z nich v rámci záchrany pre UNESCO vydolovali to, čo zanechali predkovia pred tisíckami rokov. „Zameriavali sme sa na skalné rytiny, na ktoré som sa počas štúdia špecializoval. Mali sme ich dokumentovať pred tým, než ich navždy zaplaví voda. Našli sme vyše päťtisíc skalných rytín, 180 nápisov a niekoľko hrobiek, ktoré boli pre vedu prínosom. Rytina slona nám napríklad potvrdila, že pred tisíckami rokov v Egypte nebola púšť... Aj takéto poznatky sa vďaka našim expedíciám dostali do kníh,“ popýšil sa 76-ročný Vrútočan.
Vzácny arabčinár
Do Vrútok, mesta svojho detstva, sa vrátil len nedávno. Takmer celý život prežil v Prahe, kam ako študent filozofickej fakulty v Bratislave odišiel kvôli lukratívnej ponuke. Z pražskej Karlovej univerzity mala výprava egyptológov v roku 1963 odísť do egyptskej Núbie, no potrebovali tlmočníka. Ján Midžiak bol pre nich ako stvorený – ku krajine faraónov mal osobne blízko, členstvo v strane mu povoľovalo prekročiť hranice domoviny a ako jeden z mála v Československu ovládal arabčinu. „Keď som šiel študovať na vysokú školu, kamarát ma nahovoril na arabčinu, lebo vraj francúzštinárov, nemčinárov, ruštinárov či angličtinárov je dosť. Ako arabčinári budeme vzácnejší,“ zasmial sa. A naozaj. Dekan pražskej fakulty mu zabezpečil v Prahe štipendium, ubytovanie, prácu v ústave egyptológie i prestup na tamojšie štúdium arabčiny... Ján Midžiak kvôli ponuke odišiel z bratislavskej univerzity a čakal, kedy sa ozvú z Prahy. Lenže oni sa neozývali... „Zavolal som im teda ja a dekan sa mi ospravedlnil, že mi zabudli oznámiť, že počet členov expedície bol obmedzený a moje miesto do Egypta napokon dostal fotograf. Keďže som z mojej školy kvôli nim odišiel, navrhol mi, aby som predsa len prišiel do Prahy. V ten semester profesor Zbyněk Žába otváral ročník egyptológie a keďže ju zatiaľ žiaden Slovák neštudoval, bol ochotný ma vziať bez prijímačiek. A tak som sa stal prvým Slovákom študujúcim egyptológiu,“ pokrčil plecami nad spletitými cestami osudu.
Nechcel byť uprednostnený
Vďaka nim v šestdesiatych rokoch kráčal po zemi jednej z najstarších pravlastí ľudstva. Vlastne, dopomohlo mu k tomu aj členstvo v strane. „Profesor Žába si ma obľúbil. Zamestnal ma v ústave ako svojho pomocníka a ako jedinému zo štyroch študentov v ročníku mi tykal. Požiadal ma, aby som zostavil rebríček spolužiakov, z ktorých dvaja s ním mali vyraziť na expedíciu do Núbie. Seba som dal na posledné miesto, nechcel som byť uprednostnený, no na výbore rozhodli inak, a tak som cestoval v prvej várke ja so spolužiakom, v druhej ďalší dvaja. Profesor Žába sa mi napokon priznal, že s nami dvomi bol aj tak najspokojnejší. Ďalší spolužiaci neboli fyzicky ani zdravotne zdatní absolvovať 15-kilometrové túry po horúcej púšti, radšej sedeli na našej lodi a si-tuáciu sledovali ďalekohľadom.“ Československá výprava s dvomi študentmi, profesorom, lodným kapitánom a fotografom bola jedna z deviatich z iných krajín sveta, ktoré bádali po starom území Egypťanov. Ako jediná však získala dve koncesie – povolenia ťažiť z územia isté bohatstvo a ako jediná mala zabezpečené letné expedície štyri roky po sebe. „Chodili sme do Núbie v čase najväčších horúčav a v čase, keď vypúšťali starú Asuánsku priehradu. V povetrí poletovali moskyty, pred ktorými sme sa v noci skrývali, aby nás nepoštípali. Spávali sme na lodi pod holým nebom a pod sieťkami,“ zaspomínal si.
Z milosti do nemilosti
Svoje spomienky na Egypt a skúsenosti nikdy ako egyptológ naplno vedecky nezúžitkoval. Krátko ich využíval v ústave egyptológie na pražskej univerzite, v roku 2002 o období pred zaplavením Núbie rozprával v Bratislave na výstave Cesty k Nílu, bratislavskému egyptologickému pracovisku pri SAV daroval svoje negatívy a so spomienkami sa delí na požiadanie pri besedách. Egypt viac nenavštívil, arabčinu zabudol... Minulý režim, ktorý mu k štúdiu pomohol, sa mu obrátil v roku 1968 chrbtom. „Pracoval som externe ako hlásateľ v Československom rozhlase, ktorý nesúhlasil s príchodom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Všetci sme prišli o zamestnanie. Vyhodili ma z ústavu i zo školy. Práve som písal záverečnú prácu, čakal na titul... Žiaľ, dočkal som sa ho dodatočne až po nežnej revolúcii, keď som bol takmer na dôchodku a nemal ho ako využiť,“ povedal bez náznaku smútku či ľútosti. Hoci ľutovať mal za čím. Z nádejného egyptológa sa stal obyčajný človek s kádrovým posudkom, kvôli ktorému sa pretĺkal viacerými zamestnaniami.
Díler pre Dalibora Jandu
Život „politického“ vyhnanca sa začal pre Jána Midžiaka v Lucerne na technickom oddelení, odkiaľ ho po troch rokoch prepustili. Keď vychádzal z dvier bledý, všimol si ho vedúci kamenárov, ktorí pred Lucernou kládli chodník. Oslovil ho a ponúkol prácu skladníka s vyššou mzdou. Aby mu ju mohol platiť stále, musel študovať strednú kamenársku priemyslovku. V roku 1977 Jána Midžiaka ako 45-ročného operovali na žalúdok, kvôli čomu odišiel na ročný invalidný dôchodok. Keď sa vyliečil, zamestnal sa ako šatniar v Paláci kultúry, neskôr na recepcii hotela. Keďže aj tu ho prenasledoval tieň kádrového posudku, našiel si prácu na zimnom štadióne Štvanica ako rolbár na úpravu ľadu. Pretože bol háklivý na chlad, urobil si kurz na strojníka chladiarenských zariadení a vyrábal v strojovni v teple ľad. Nežná revolúcia ho zastihla už na poste zástupcu vedúceho. Využil situá-ciu, angažoval sa v Občianskom fóre, ktoré ho odporučilo na konkurz na riaditeľa reštaurácie Raja pre Prahu 4, čo ho napĺňalo. „Rehabilitovali ma, ale najviac ma tešilo, že mám konečne slušný plat,“ mávol rukou. Po dvoch rokoch Ján Midžiak odišiel do dôchodku, avšak nie oddychovať. Na vlastnom aute si privyrábal ako díler hudobného vydavateľstva Hurikán, ktoré vlastnil spevák Dalibor Janda. Pred tromi rokmi si uvedomil, že ostal v Prahe sám bez vlastnej rodiny i priateľov a rozhodol sa vrátiť do Vrútok. A viac nepracovať. Iba oddychovať a myslieť na to, čo mu z egyptského sveta vďaka strateným rokom ostalo neodkryté... ⋌(MD)
