„Nepotrebujeme stovky hercov, ale potrebujeme šťastných ľudí,“ hovorí herečka Divadla Andreja Bagara v Nitre Eva Večerová. Dovolenky či wellness pobyty nepotrebuje, energiu dobíja v záhrade.
Učíte v Banskej Bystrici aj v Nitre, hráte v divadle. Nedávno vám pribudli aj povinnosti manželky v seriáli Áno, miláčik. Ak k tomu prirátame aj čas potrebný na presúvanie sa z jedného mesta do druhého, práci venujete veľa času. Kedy máte voľno?
- Voľný čas je pre mňa luxus, kradnem si ho. Ak mám nabitý program, vstávam skoro ráno. Musím ale poklopať, že som veľmi vyťažená, čo je pre herca úžasné. Navyše, v dedinke pri Nitre staviam dom a keďže chcem byť pri tom prítomná, tak je toho naozaj dosť. S banskobystrickými študentmi som absolvovala bakalárske predstavenie a malý bonus bude inscenácia tohtoročného jubilanta Osvalda Záhradníka Lúčenie.
Do Nitry ste sa z hlavného mesta presťahovali pred dvanástimi rokmi. Starý dom ste si tu zútulnili a záhradu nádherne zušľachtili, prečo sa teraz chcete sťahovať?
- Chcem sa posunúť ďalej, vytvárať nové veci. Keď som sem prišla, v záhrade bola hotová džungľa - boli v nej chlievy, skleníky, staré stromy. Všetko som to dala preč, zušľachtila, vysadila. Postupne a sama, dokonca som pracovala aj s karbobrúskou! (smiech) Chcela by som sa sťahovať už v auguste, ale keď mám opustiť záhradu, ktorej som venovala toľko času, tak s pocitom, že ju nechávam nádhernú. A tak ju okopávam, bojujem s burinou a púpavou, starám sa o vinič a kivi.
Vlani ste svoje zanietenie pre kreovanie záhrad a pestovanie zavŕšili ukončením štúdia okrasného záhradníctva. Je vaším najväčším koníčkom?
- Neberiem to ako koníček. Je to samozrejmosť môjho žitia.
A herectvo je potom čo?
- Môj život. Som zástanca toho, že nemôžeme mať klapky na očiach a venovať sa len jednej veci. To by sme sa ochudobňovali o množstvo vecí, ktoré sa nám v živote ponúkajú a ktoré stačí len nasávať. Moja profesia si vyžaduje celého človeka, ale treba sa pozerať aj okolo seba.
Je o vás známe, že sa vám darí v pestovaní orchideí. V čom je tajomstvo ich pestovania? Koľko ich momentálne máte?
- Asi päťdesiat. S orchideou je to ako so ženou. Veľakrát si muži myslia, že nádherná žena je pre nich nedostupná, aj keď je to baba ako každá iná. S orchideou je to presne tak isto. Navonok je krásna, vzbudzuje rešpekt, ale dá sa veľmi ľahko pestovať. Stačí, aby bola na východ, nie na priamom slnku, treba ju každý deň rosiť destilovanou vodou, ale nesmie byť preliata.
Máte čas aj na niečo iné, ako je vaša záhrada, študenti a divadlo?
- Myslíte na dovolenku? Na tej som bola len raz v živote! V osemdesiatom druhom sme boli na Istrii, celá partia – pán Machata s manželkou, Ľubo Roman, Milan Kňažko a Paľko Mikulík s rodinami. Vykúpili sme celý zájazd a bolo to desať nádherných dní. Odvtedy som už nikde nebola, neláka ma to.
Kde, ako a s kým potom trávite voľný čas?
- Doma si viem všetko upraviť tak, že ma to neláka preč. Počas prázdnin viem vstať ráno o štvrtej, pozerať sa na východ slnka, keď začne páľava, tak si znovu ľahnúť, potom vstať a uvariť si nejakú dobrotu, čítať knihy, či len tak snívať. Večer, keď sa ochladí, tak znova vychádzam do záhrady. Keď v nej nič nerobím, tak len počúvam ticho príznačné pre letné večery, keď je veľa ľudí preč. Je to úžasný spôsob psychoterapie.
Ale pôsobíte ako temperamentný človek, čo je v protiklade s tým, ako trávite voľný čas ...
- Ale ja som neuveriteľne temperamentný človek, vnútorným pokojom sa dobíjam. Keby tak mal deň 48 hodín, aby som všetko zo svojho denného itinerára postíhala...
Neodzrkadlila sa vaša temperamentnosť a aktivita na zdraví?
- Asi pred ôsmimi rokmi som mala problémy s krížami, poležala som si aj na neurológii. Povedali mi, že by som mala ísť na operáciu. Odmietla som ju. Mala som otrávený organizmus z liekov, ktoré som brala jedny cez druhé. Rozhodla som sa, že sa dám do poriadku sama. Samozrejme, pod lekárskym dozorom. Tri mesiace som každý deň chodila do fitnescentra, mala som spravený špeciálny program na spevnenie chrbtového skeletu. Po pol roku, keď som mala premiéru, som si zavolala primára neurológie a ten neveril, že som to dokázala. Človek musí nahromadiť svoju vnútornú energiu a s ňou pracovať.
Chodíte do fitnescentra aj v súčasnosti?
- Nie. Ale mám doma posilňovacie mašinky, aj steper a fitloptu, čo je úžasná vec už len vtedy, keď na nej pozeráte televízne noviny či obľúbenú reláciu. Ak nechcem niekedy vstať ráno z postele obkročmo a štvornožky, tak si musím pocvičiť. Bohužiaľ, telo sa vekom opotrebováva, ale nesmieme sa vzdať a nechať, aby nás zlikvidovalo.
Čo priatelia?
- V Nitre mám pár blízkych, väčšinou sú to advokáti či lekári, ale rovnaká krvná skupina. S kamarátkami notárkami, ktoré ku mne chodia na návštevu, vieme debatovať a smiať sa aj pol dňa.
Budú za vami chodiť aj do nového domu a záhrady, ktorú si spravíte?
- Samozrejme a už sa na to teším. Je to nádherný pozemok v nádhernej lokalite. Už dávno viem, kde čo v záhrade bude. Chcem sa venovať hlavne šľachteniu japonských javorčekov. Naháňam drakov na stavbe, aby dom rýchlo dostavali, lebo sa už neviem dočkať. Mám už veľa vecí pripravených.
Keď nie ste v divadle, škole, záhrade či na natáčaní seriálu, kde vás nájdeme?
- Pri šijacom stroji. Šijem si už od-mlada. Keď som mala 15 rokov, otec bol na dôchodku a mamina bola chorá, takže peňazí nebolo veľa. A ja som chcela byť pekne oblečená. Nikto ma neučil, učila som sa sama. Milujem látky a nerobí mi problém ušiť si aj kabát. Tento rok som si nahradila svoj promočný darček a k narodeninám som si kúpila perfektný šijací stroj. Už sa teším na prázdniny, keď si k nemu sadnem. A mojou ďalšou vášňou je fotografovanie.
Páči sa vám televízne manželstvo s Matejom Landlom?
- Som rada, že si ma do seriálu Áno, miláčik vybrali. Keď si čítam texty, tak si v duchu hovorím Božemôj, pri takej žene musí mať muž veľkú trpezlivosť. Preto držím Maťovi palce, aby to so mnou čo najdlhšie vydržal. Zatiaľ ma poslúcha, uvidíme, ako to pôjde ďalej.
Nechýbalo vám manželstvo aj v súkromnom živote?
- Moje bolo krátke a nevyšlo mi, čo je smola. A potom mi už nechýbalo. Možno tým, že som bola vždy pracovne vyťažená, tak som na to ani nemyslela.
Keby ste mohli vrátiť čas, spravili by ste niečo inak?
- Asi nie. Keď idem do vecí, ktoré chcem zrealizovať, tak nad nimi dlho uvažujem. To ma naučil môj otec, ktorý sa narodil v roku 1902. Bol to veľmi rozumný človek, ktorý ma naučil zvažovať čo áno a čo nie, aby som neskôr neľutovala, že som energiu vynaložila na niečo, čo je nedosiahnuteľné, alebo čo ani nechcem. A ja som si nikdy nedávala nedosiahnuteľné ciele. Možno je to tým, že som sama a nemal by mi kto pomôcť. Ale aj keď veľa snívam, zostávam pevnými nohami stáť na zemi.
MARIANNA PETROVÁ