Pištík bol jednoducho trieda. Poznal ho celý svet. Filmové spoločnosti sa o neho trhali, lebo to, čo dokázal on, na to hocikto nemal. Bandy-džamping bol len slabý odvar jeho
strelených kúskov. Splavovanie najdravších vôd na zemi, snowbord ako útek pred rútiacou sa odstrelenou lavínou, vyskakovanie za jazdy z japonských magnetických rýchlikov, skoky z mosta samovrahov v San Francisku, to boli činnosti, ktoré mu udržiavali hladinu adrenalínu len mierne nad normál. Jeho hladný krvný obeh neustále túžil po vyšších dávkach hormónu. Preto boli Pištíkove kaskadérske kúsky čoraz náročnejšie. Na veži miestneho kostola mal neustále pripravené náradie na skok do prázdna, ktoré ho na poslednú chvíľu istilo. A keď pocítil absťák, prvá pomoc bola poruke. I jeho zamestnanie mu hralo do nôty. Bol požiarnikom a nie hocijakým. Kde už všetci jeho kolegovia vzdávali situáciu, tam on ešte riskoval.
Jedného dňa pri zásahu požiarnikov vyniesol z horiaceho domu naozaj v poslednej chvíli slečnu Justínku. Hora Pištíkových svalov jej načisto pomútila rozum a zamilovala sa. Možno preto, že Pištík bol obor, Justínkin štyridsaťcentimetrový pás a necelých päťdesiat kilogramov živej váhy ho neočakávane chytilo za srdce. Krvný tlak sa mu zvýšil a zažil opäť jeden z tých svojich adrenalínových relaxov. Dali sa dohromady, hoci zatiaľ len nadivoko.
Najprv nosil Pištík Justínku v srdci, potom začas na rukách a nakoniec jej mal plné zuby a ležala mu v žalúdku. Nijako totiž nechcela tolerovať Pištíkove výjazdy za adrenalínovými dobrodružstvami. A tak sa raz stalo, že prišla za ním do krčmy a na mieste činu ho toto neveľké stvorenie pred všetkými vyfackalo. Pištík sa postavil, očervenel, na krku mu navreli žily ako povrazy, nadýchol sa a ako plecia zodvihol v zlom úmysle, tak ich aj spustil. Nadobličky žmýkali hormón ako posadnuté. Potom sa opäť usadil a na tvári mu zasvietil blažený výraz, aký u neho ešte nikto nikdy nevidel. Chvíľu vychutnával kolujúci adrenalín v jeho organizme a potom sa vrhol na svoju družku. Vydvihol ju do výšky ako pierko, vystískal, vybozkával, až lapala po dychu, a potom slávnostne prehovoril:
„Drahá moja, ty si dokázala niečo, po čom som tak dávno márne túžil. Ešte mi nič a nik nedokázal navodiť takú eufóriu ako teraz ty. Ak mi sľúbiš, že to nebolo posledný raz, ihneď sa s tebou ožením.“
Justínka povedala, že urobí v tejto veci, čo sa bude dať, a konala sa svadba. A naozaj robí, čo môže. Ja vám to môžem zodpovedne potvrdiť, sú to naši susedia. Ak neveríte, príďte niekedy pod ich okná popočúvať, ako sa mladá pani hlučne činí. A Pištík nedá na ňu dopustiť, lebo ho dennodenne trénuje v jeho vrcholovom adrenalínovom športe.
E. MOLČÁNIOVÁ