Článok pokračuje pod video reklamou
Začiatok tohto prostého príbehu je ukrytý v obyčajnej listovej zásielke, vybratej z poštovej schránky začiatkom apríla.
Odosielateľ v nej adresoval prijímateľom celkom nenápadné slová: „... dovoľujem si vás pozvať na priateľské stretnutie v piatok o druhej v jedálni Teoretických ústavov Jeseniovej lekárskej fakulty UK... Zatiaľ určite nie je na správe nič mimoriadne. Až kým nezoberieme do úvahy niekoľko dôležitých skutočností a k nim aj zopár rozhodujúcich letopočtov. A pravdaže, kým nepripíšeme pravé meno. Patrí k človeku, ktorý je celé desaťročia úzko previazaný s Martinom. Je ním profesor Viliam Mézeš, patriaci na pôdu martinskej lekárskej fakulty viac ako štyridsať rokov. V toku desaťročí sa popri ňom striedali asistenti, lekári, laborantky aj odborní medicínski pedagógovia. Na ústave absolvovali u profesora Mézeša z „jeho“ biochémie praktiká i skúšky celé generácie študentov martinskej medicíny. V. Mézeš patrí k zakladateľskej generácii lekárov i pedagógov, ktorí sa pričinili o vznik vysokoškolského štúdia medicíny v Martine. Stál pri budovaní teoretických me-dicínskych disciplín, viedol významné vedecké výskumné práce na katedre chémie a biochémie, prednášal, skúšal, na čele martinskej vysokej školy stál ako dekan takmer dve desaťročia...
Vzácne životné jubileum (narodil sa roku 1928 v Hradišti pri Poltári) si spolu s pánom profesorom – a na jeho osobné po-zvanie - mali česť pripomenúť početní bývalí kolegovia a spolupracovníci. Pozvanie bolo adresované všetkým, bez ohľadu na minulé či dnešné „funkčné“ zaradenie. Ľudská príťažlivosť osobnosti Viliama Mézeša sa prejavila na slávnosti napriek rokom. Na stretnutie za jubilantom neváhali prísť mnohí, súčasní i dávni, z úcty k nemu a na obľúbené pracovisko - starú dobrú „biochemku“. Roztrúsení spolupracovníci - základ prvého „nadšeneckého“ kolektívu pod jeho veľkorysým, tolerantným vedením - pricestovali do Martina z viacerých miest Slovenska. V kamarátskych rozhovoroch a spomienkach si sprítomnili roky, keď v medziľudských vzťahoch na biochemickom ústave dominovalo priateľstvo, pracovitosť, tolerancia a súdržnosť. Všetci vtedy s elánom začínali, mladosti išlo o spoločnú vec, šťastím bol skvelý šéf. Ozvena tých čias zarezonovala ešte aj po mnohých rokoch pri jubileu vzácnej osobnosti profesora Mézeša...
Sama už dávno na „biochemke“ neumývam skúmavky, nekŕmim pokusné zvieratá. Od pomocnej laborantky som vo svojom ďalšom živote zdupkala do kultúry. No na svoje prvé pracovné miesto, také báječné a nezabudnuteľné, ani na mojich vtedajších kolegov, stále dobrých kamarátov, rozhodne nedám dopustiť. Svoj podiel na tom má vtedajší šéf a múdra hlava, ešte dodnes - náš pán profesor. A tak teda, Viliam Mézeš, k vašej čulej osemdesiatke - úprimné želanie pevného zdravia, pohody a dobrého úročenia toho, čomu ste položili dobré základy. V. KUNOVSKÁ
FAKTY
Do Martina prišiel Viliam Mézeš z Bratislavy ako docent roku 1967, aby sa podieľal na založení lekárskej fakulty. Od svojho príchodu pôsobil súbežne ako vedúci katedry teoretických disciplín v rokoch 1967 – 1969 a tiež ako zakladateľ, vedúci katedry chémie a biochémie (1967 – 1974). Ani nie dva roky po príchode sa stal profesorom (1969) a v nasledujúcom období pôsobil ako dekan novovzniknutej Lekárskej fakulty UK Martin (v rokoch 1969 – 1976 a 1983 – 1989).
