Chlapi, to riešenie som už konečne našiel
Ležal som na gauči s plným bruchom a slastne som zaspával. Do snov mi zaznievali hlásateľkine slová, ktoré nám dávali na vedomie najnovšie štatistické údaje. Z alfa hladiny ma vytrhla veta, ktorá sa mi ako nôž vrezala do srdca. Zdúpnel som. Čože? Ženy vraj žijú v priemere o osem rokov dlhšie ako muži? Nehorázna nespravodlivosť! Kým my muži odídeme na večnosť, ženy si tu spokojne užívajú, ako keby sa nechumelilo. Tak, to sa musí zmeniť! Ale ako? Voľakde som čítal, že kdesi vo svete spolu s manželom pochovajú aj jeho ženu, ak treba, tak aj zaživa. Myslím, že to by u nás neprešlo. Rozmýšľal som, prečo je vôbec tomu tak. Vedel som, že dôležitú úlohu tu zohráva životospráva a spôsob života vôbec.
Už to mám! Napodobím svoju ženu, a tak si predĺžim život. A potom zomrieme spolu. Nuž hej, kým ja po dobrom obede ležím, ona stihla umyť riad, uložila dcérku k popoludňajšiemu spánku a umýva podlahu. Moment, moment, začnem od rána.
„Amálka, počúvaj, čo by si na to povedala, keby som vstal ráno namiesto teba tak, ako to robievaš ty, teda o hodinu skôr. Rodine by som urobil raňajky, vypravil dcéru do škôlky a cestou by som spravil nákupy. A potom by som šiel do práce.“
„Lojzko, robím snáď niečo zle?“ udivene sa spýtala.
„Nie, nie. Ale určite toho máš veľa, chcem ti pomôcť,“ kamufloval som. „Nechaj na mňa aj umývanie okien, veľké pranie i upratovanie…“
„Čo sa ti stalo? Nemáš horúčku? Daj si pre istotu paralen…“
„Všetko varenie, žehlenie i obstarávačky v meste budem robiť odteraz ja, ty sa šetri.“
„Preboha a čo budem robiť ja?“
„Pôjdeš do kina, na pedikúru či do salónu krásy. Veď ty najlepšie vieš, kam ženy vo voľnom čase chodia.“
„Lojzko, zľutuj sa, veď ty vieš, že zatiaľ som nikdy žiaden voľný čas nemala a ty ideš na mňa takto zhurta, ja nemám kam ísť…“ v očiach sa jej objavili slzy.
„Tak pôjdeš na liečenie!“ povedal som asi veľmi stroho, lebo Amálka sa rozplakala.
„Tak už tomu konečne začínam rozumieť, ty máš nejakú mladšiu a chceš si ju doviesť namiesto mňááá!“ plakala, až sa zachádzala. „Ty nevďačník, toto som si za moju starostlivosť nezaslúžilááá!“
„Dobre, dobre, dosť, iba som žartoval,“ povedal som.
„To bol ale nepodarený žart,“ utierala si slzy. „Viac mi to už nerob, skrátil si mi život aspoň o rok.“
Bol som so sebou maximálne spokojný, ešte sedem takýchto šokov a žiadne skóre nebude, zomrieme naraz.
E. MOLČÁNIOVÁ
