Streda, 2. december, 2020 | Meniny má BibiánaKrížovkyKrížovky

Vladimír Štefko: Sú chvíle, keď sme nahí. .

Obrazne i doslova si zriadil vlastné múzeum a hoci je divadelným teoretikom, vyskúšal si hlavnú úlohu v povstaleckom filme. Po páde režimu „poľudšťoval“ ako generálny riaditeľ Slovenský rozhlas, bol ústami exprezidenta Michala Kováča ako jeho hovorca a

ročne vidí aj polstovku divadelných predstavení. Vysokoškolský profesor, spisovateľ, redaktor a teatrológ Vladimír Štefko (66).
Vyrastal medzi
spisovateľmi a matičiarmi

Tunajší vás poznajú ako roduverného Martinčana. Vaše korene však siahajú do Valče...
- Áno, z Valče pochádzal môj otec a žili tam jeho rodičia. A keďže to bolo z Martina veľmi blízko, trávieval som u nich dosť času. Keď som si ako 17-ročný zarobil na bicykel značky Favorit, zašiel som k nim hocikedy. Starý otec bol vychýrený pekár. Býval na rázcestí pri kaštieli, kde je teraz obchod. Vpredu mali starí rodičia obchod a byt a vzadu vo dvore pekáreň, ktorú som ako 6-ročný zachránil pred požiarom. Zbadal som horieť strechu a tak som kričal, že horí. Lenže všetci si mysleli, že táram. Našťastie sa ju podarilo včas uhasiť. Rád si spomínam na detstvo na Dielci, zberanie černíc vo Valčianskej doline a na sad starého otca, v ktorom rástla kuriózna jabloň. Priebežne rodila až štyri druhy jabĺk.

Skryť Vypnúť reklamu

Ostal vo vás vzťah k Valči?
- Vraciam sa tam zriedkavo, lebo príbuzní sú už na pravde božej. Raz za čas sa tam idem pozrieť, ale v dome starých rodičov už žijú cudzí ľudia. Len obchod ostal obchodom, i keď patrí iným.

Váš otec bol učiteľom, no pôsobil na viacerých miestach. Prečo tak kočoval?
- Vyštudoval vo vtedajších Štubnianskych Tepliciach na učiteľskom ústave a prvú umiestenku dostal do Utekáča pri Lučenci. Tu sa zoznámil s mojou mamou, takže v Utekáči som trávil omnoho viac prázdnin ako vo Valči, kde som si kedykoľvek odskočil. Ako malý chlapec som tam hrával futbal a čas trávil v lese, lebo bol od bytu starých rodičov asi 45 metrov. Z Utekáča otec odišiel do Francúzska, kde dva semestre študoval na univerzite v Tours francúzštinu. Potom si urobil vysokoškolský náukobeh. Učil v Ružomberku na meštianke, chvíľu v Slovenskej Ľupči a v Sučanoch a v jeseni 1945 nastúpil do Matice slovenskej, kde s Františkom Hečkom založil a redigoval Matičné čítanie.

Skryť Vypnúť reklamu

Takže ste vyrastali medzi spisovateľmi..
- Áno. Spočiatku sme bývali v Košťanoch, lebo v Martine sme nenašli byt. V roku 1949 dostavali na Hviezdoslavovej ulici matičný činžiak, takže našimi susedmi boli doktor Ján Marták, Mária Rázusová-Martáková, František Hečko, doktor Ján Štefánik, docent Alexander Hirner a z mladšej generácie Mišo Kováč. Takže som vyrastal v priaz-
nivom prostredí a až s odstupom času som si uvedomil, čo všetko mi to dalo.

Vtiahlo vás to do žurnalistiky?
- Asi áno. Keď som začal chodiť na jedenásťročnú strednú školu, terajšie gymnázium, založil som časopis Školský spravodaj. Do tlačiarní som ho chodil lámať sám, takže som sa rýchlo všetko naučil. Aj od otca a jeho kolegov. Ale mojou najsilnejšou „úchylkou” bola história s literatúrou. Bol som nimi natoľko posadnutý, že ako 14-ročný som v sušiarni obytného matičného domu zriadil múzeum. Vyrastal som tu s deťmi s kultúrnymi vlohami, ktoré mi podonášali z povál starých rodičov mnoho cenností. Mali sme napríklad rímske mince, staré zbrane, knihy, sošku scarabea zo starého Egypta. To bol naozaj unikát, ktorý našiel Braňo Longaver u starých rodičov v Kostiviar-skej, kde bola rímska stanica.

Skryť Vypnúť reklamu

Ak ste tak milovali históriu so slovenčinou, prečo ste sa ich vzdali?
- Nevzdal som sa. Skúšal som sa dostať na výšku, ale pre nedo-
statok miest ma neprijali. Z Prešova som dostal ponuku nastúpiť bez prijímačiek na históriu - ukrajinčinu, ale nechcelo sa mi tam ísť a tak som do budúcich prijímačiek ako 18-ročný pracoval v žilinských krajských novinách Cieľ ako élev. Tam som chytil vírus žurnalistiky, ale aj ten divadelný. Jedného dňa sa mi kolega Laco Racko posťažoval, že mu nemá kto napísať divadelnú recenziu. Som vraj Martinčan, chodím do divadla, mám to skúsiť. Recenzia sa im páčila a písanie o divadle mi ostalo celú sezónu. Takto som padol do dvoch osídiel – žurnalistiky a divadla. A história i literatúra je logickou výbavou teatrológa.

Takže preto ste išli na žurnalistiku?
- Áno, vzali ma bez väčších problémov, lebo som mal zopár skúseností a veľa som publikoval. Mal som šťastie, že som študoval v prvej polovici 60. rokov, keď sa v spoločnosti uvoľnili okovy toho schematizmu, ktorý tu vládol. Mal som významných profesorov – ako Andreja Mráza, Milana Rúfusa, Pavla Bunčáka, Matúša Kučeru, Mira Hysku, Dalibora Krnu... Ak som chcel písať o divadle, lebo táto infekcia sa u mňa prejavila naplno, musel som študovať sám. Hltal som divadelné hry, teóriu i historickú literatúru.

Pomáhal vám pri tom aj otec? Bol predsa ochotníckym hercom a porotcom na divadelných zájazdoch ÚSOD
v Ružomberku...
- To som ani nevedel, až po jeho smrti to mama náhodou spomenula. Pohrabal som sa v archívoch a zistil, že v Utekáči aj režíroval, účinkoval aj spieval, dokonca slušne hral na hus-liach. Takže až oneskorene som zistil, že to divadelníctvo mám genetické...

Udržalo sa to aj pri ďalšej generácii?
- Asi áno. Moja sestra sa vydala do Kanady, kde robí v obchodnom dome. Jedna z mojich dcér vyštudovala v Prahe na FAMU filmový strih a mladšia dcéra skončila pred tromi rokmi na VŠMU dramaturgiu a divadelnú vedu. Takže sú obe po mne, no nikdy som ich k tomu neviedol. Bolo to ich vlastné rozhodnutie. Dokonca som ani nevedel, že si mladšia dcéra podala prihlášku na VŠMU. Lenže som bol meno-vaný do prijímacej komisie a keď som zistil, že medzi prihlásenými je aj moja dcéra, musel som sa tohto postu okamžite vzdať. Celé štúdium si dávala pozor, aby jej nikto nemohol vyčítať, že otecko jej v dačom pomáha. Veľakrát som sa ani nedozvedel, či skúšku urobila alebo nie. Musel som sa opýtať kolegov.

Stáli ste herecky niekedy na javisku ako otec?
- Na škole som písal kabarety, ktoré som s pár kamarátmi potom aj prakticky vyskúšal. Vážnu rolu som ale nehral, na to som bol ostýchavý a netalentovaný. Mám ale jednu filmovú rolu, i keď zabudnuteľnú. Dostal som hlavnú postavu v televíznom filme o kapitánovi Milošovi Uhrovi, hrdinovi SNP. No film ani môj výkon dobré neboli. V telke išiel iba párkrát. Ale chvalabohu, že o ňom nikto nevie. Režíroval ho môj kamarát ako svoj prvý film. Vybral si ma ani nie tak z priateľstva ako kvôli podobe na Miloša Uhra, takže maskéri sa veľa nenarobili. Na Miloša Uhra som sa naozaj veľmi podobal. Keď sme nakrúcali scénu v partizánskom tábore, epizódnu rolu hral ujo z blízkej dediny. Mal ku mne prísť a povedať: pán kapitán, prišiel major Diebrov. Pristúpil ku mne, zahľadel sa na mňa, do očí mu vbehli slzy a dojato zvolal: Miloško! Tá podoba v ňom natoľko evokovala časy SNP, že sme doňho museli vraziť dve slivovice, aby o polhodinu mohol pokračovať.
Do Martina sa často vraciate kvôli mame. Čím bola?
- Pôvodne pracovala vo vydavateľstve Osveta. Bolo to v čase, keď sa tam chystala prvá slovenská encyklopédia, ktorá skončila veľkým politickým škandálom a zatýkaním. Mamu síce nezatkli, ale redakciu rozohnali a siedmich nezaslúžene uväznili. Potom pracovala v turčianskych strojárňach na administratívnom poste.

Martinské divadlo
je už „len“ slušné

Napísali ste viacero objemných kníh o divadle. aj o martinskom. Vychádzali ste z osobného poznania? Napríklad pri Nadi Hejnej...
- No samozrejme, k Nadi Hejnej som mal dlhoročný a veľmi dobrý vzťah. Po otcovej smrti sa mama presťahovala do domu, ktorý susedil s jej domom na Kuzmányho ulici. Nie vždy sa ale dá pri teatrologickej práci vychádzať z osobných vzťahov. Práca by mala byť objektívnejšia, opretá o štúdium. Mne veľmi pomáhalo to, že som veľa času trávil v redakciách a kultúrnych rubrikách, kde som mal možnosť obcestovať nielen Slovensko, ale aj zahraničie, kde som navštívil divadelné festivaly. Mohol som teda čerpať z autentických skúseností, nie len zo sprostredkovaných informácií.

Podieľali ste sa aj na tvorbe divadelnej encyklopédie. Nerozmýšľali ste ju obnoviť? Pre film a divadlo predsa vyrástlo mnoho nových talentov...
- Rozmýšľať nad tým môžem, ale nemám už toľko času, síl a na to som m alý pán (smiech). Urobil som veľa hesiel a musím priznať, že to bola jedna z najťažších robôt. Ako kuriozitu môžem spomenúť, že som mal na starosti osobnosti ochotníckeho divadla 19. storočia a pri mnohých som nevedel nikde nájsť dátum úmrtia. Ešteže máme v Martine Národný cintorín! Poprechádzal som sa po ňom a odpísal dátumy z náhrobných kameňov.

Čo robíte teraz?
- Som profesor na katedre divadelnej vedy na VŠMU a prednášam o divadelnej histórii, metodike, divadelnej kritike, vedeckej odbornej práci, spolupracujem s Divadelným ústavom pri rôznych poduja-
tiach a píšem do nového divadelného časopisu.

V čom spočíva práca teatrológa?
- Teatrológ v sebe zahŕňa tri oblasti – výskum histórie divadla, teóriu drámy, divadla a herectva a divadelnú kritiku, ktorá je dnes biedna, lebo noviny sa preorientovali na bulvár a kultúru nepovažujú za dôležitú.

Koľko vidíte ročne predstavení?
- Niekedy aj päťdesiat. Kedysi som chodil po celom Slovensku, no nemám už ani síl, ani motiváciu, lebo úroveň súčasného divadla je dosť nízka. Divadlo sa totiž ocitlo niekde medzi púťovými atrakciami s kolotočmi a stratilo spoločenský status. V starom režime bolo jeho kritikom. Dnes je v divadle všetko povolené, súčasní divadelníci stoja pred otvorenými dverami a nemajú o čo bojovať. Druhá vec sú ekonomické podmienky. Martinské divadlo malo v čase najväčšej slávy tridsať umelcov, dnes má z toho iba tretinu. Divadlo kedysi patrilo medzi centrálne kultúrne aktivity, dnes ľudí zaujíma internet, televízne reality šou, seriály a zábavné relácie. Ľudia žijú oveľa dynamickejšie. Ak sa zaujímajú o divadlo, tak žiadajú zábavu. Samozrejme, zábava je legitímna súčasť divadla, ale nemá byť jediná.

Ktoré zo slovenských divadiel považujete ako teatrológ za kvalitné?
- To sa nedá povedať. Sú divadlá, v ktorých sa vyskytujú dobré inscenácie: Medzi ne pat-
rí napríklad toto martinské a niekoľko bratislavských... Všetky však majú zníženú hladinu kvality. V 60. a 70. rokoch bolo martinské divadlo hviezdou československého divadelníctva, dnes je to „len“ slušné divadlo, ktoré sem-tam prinesie dobrú inscenáciu. Došlo aj k veľkým generačným výmenám. Skutočné hviezdy už medzi nami nie sú, režisérov tiež niet. Z posledných martinských inscenácií sa mi páčili Štúrovci a Ivanov. Všetko som nevidel, takže nemôžem hodnotiť komplexne.

Všetci považujú za naj divadlá v Bratislave. Aký je rozdiel medzi bratislavským a martinským divadlom? Alebo – kde stojí naše divadlo v rodine slovenských divadiel?
- Určite v popredí, ale nechcel by som robiť ligovú tabuľku, lebo to sa v umení nerobí. Dnes sa objaví sem-tam dobrá inscenácia aj v Bratislave, aj v Martine či Nitre.

Divadelný festival Dotyky a spojenia je prehliadkou viacerých divadiel. Ohúrili vás minulý rok nejaké?
- Pomerne zaujímavo bolo urobený Shake ShakespeaRe_Macbeth z levickej dielne a páčilo sa mi napríklad aj Divadlo Ludus s Charlie Chaplinom... Všimol som si, že v mnohých prípadoch si divadlá zvolia nie celkom kvalitný text. Dnes sa totiž rozmohla móda s hrami, ktoré sa tvária, že sú veľké a dobré. Ale keď ich študujete dôkladne, zistíte, že je to len taká pena.

Môže to byť s vulgarizáciou?
- Áno aj, ale v tom až taký prob-lém nevidím...

Patrí podľa vás vulgarizmus a nahota do umenia?
- Divadlo má asi 2500 rokov a vulgarizmy i nahota doň vždy patrili. Okrem stredoveku. Pokiaľ nie je použitie samoúčelné, ak tvorcovia nechcú iba provokovať, alebo len ukazovať, akí sú odvážni, tak tam vulgarizmy patria. Ak hrá v inscenácii opitý bezdomovec, asi sa nebude vyjadrovať ako akademik, filozof alebo vedec. Častokrát sa však vulgarizmy a nahota ukážu ako samoúčelné, a to neznášam. Inak nie som prudérny, k životu patria obe. Sú chvíle, keď sme nahí – obrazne i doslova.

Vulgarizmus je však často jediným momentom, keď sa divák zobudí z letargie a zasmeje sa...
- Bohužiaľ. Vždy som tvrdil, že najlepší zdroj smiechu u nás je, keď na javisku odznie slovo hovno. To je spoľahlivé. Vtedy sa obecenstvo zaručene zasmeje. Na dvojzmyselnosti erotického tónu zas vďačne reaguje ženská časť hľadiska. Sledujem to programovo už niekoľko rokov. Muži sa len sa usmejú.

Na Hrade

Celý váš život sa krúti okolo divadla, no raz ste urobili výnimku a krútili ste sa okolo prezidenta Michala Kováča ako jeho hovorca. Ako sa teatrológ môže dostať tak blízko k hlave štátu?
- V decembri 1989 prišla za mnou delegácia zo Slovenského rozhlasu so želaním, aby som sa stal jeho riaditeľom. Dosť ma to prekvapilo, lebo takúto ambíciu som nemal. Bol som v tom čase šéfredaktorom divadelného časopisu Dialóg. Naliehali a minister kultúry Ladislav Chudík ma o to párkrát telefonicky prosil, a tak som funkciu riaditeľa prijal. Vydržal som v tejto funkcii takmer päť rokov, no keď opäť vyhrali voľby mečiarovci, tak ma v noci z 3. na 4. novembra 1994 okamžite z funkcie odvolali. I keď protizákonne. Bol som pár dní doma, keď som dostal odkaz od prezidenta Kováča, že sa so mnou chce rozprávať. Ponúkol mi miesto hovorcu. Po troch – štyroch dňoch uvažovania som ponuku prijal. Predovšetkým preto, že to, čo som začal v rádiu a nedokončil, môžem urobiť na inom poste.

Čo to bolo?
- V prvom rade som nechcel, aby sa tu obnovila ďalšia diktatúra. Znie to dnes pateticky, ale vtedy sme to tak všetci cítili. Chcel som brániť základné demokratické princípy, ktoré tu boli ohrozené. Žili sme vtedy vo veľmi komplikovanom prostredí. Predseda vlády Vladimír Mečiar nám škrtal rozpočet, z kancelárie, ktorú pôvodne tvorilo 95 pracovníkov, ostalo iba 38 a takých, ktorí mali v kancelárii na starosti tvorivú prácu, bolo dvanásť. Bolo to kruté, ale skúsenosť dobrá. Zopakovať by som si to ale nechcel.

Mali ste ako hovorca prezidenta vplyv na túto situáciu?
- Za prezidentovania Michala Kováča som komunikoval s verejnosťou, médiami, takže som si dával sakramentský pozor ani sa len nepokúsiť niečo zastierať alebo klamať. Samozrejme, že moji bývalí kolegovia - novinári prišli za mnou na tlačovku alebo robiť interview a snažili sa ma dobehnúť. Ale nepodarilo sa im to. Nikdy medzi mnou a novinármi nevznikol nijaký konflikt. S výnimkou redakcie Slovenská republika – teda mečiarovcami, ktorí klamali. Ak som povedal, že je niečo zelené, oni napísali, že som tvrdil, že je to modré. Inak som vystupoval veľmi otvorene a prezidentovi to vyhovovalo. Bol to človek veľmi dialogický.

Mali ste vtedy čas venovať sa divadlu?
- Nie, i keď som do divadla chodil. Ale len málokedy. Musel som absolvovať cesty po Slovensku, do zahraničia, pracovné hodiny v kancelárii trvali od pol ôsmej do... No keď som sa domov dostal o deviatej večer, bol som rád. Často som musel utekať na oficiálne stretnutia, recepcie.

Aký ste mali osobný vzťah k prezidentovi?
- Veľmi dobrý. Vybral si ma, rešpektoval, ja zasa jeho. Dodnes sa občas stretneme a dob-
re porozprávame. On mal v podstate dobrý vzťah so všetkými, ktorých si vybral. A aj si dal od nich poradiť.

Trávievali ste spolu aj súkromný čas?
- Taký čas vtedy neexistoval.

Čo ste po sebe ako riaditeľ Slovenského rozhlasu zanechali?
- „Vyhral“ som to najťažšie obdobie. Vo veľmi krátkom období bolo treba zmeniť propagandistický rozhlas, ktorý dovtedy riadilo ÚV KSS, na občianske médium. Druhýkrát som potil krv, keď sa mečiarovci snažili ovládnuť rozhlas a urobiť z neho svoj nástroj a ja som im kládol odpor.
MIROSLAVA DÍREROVÁ

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Tip na náhradu za rúško: Kvalitný nákrčník ochráni aj pred zimou
  2. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  3. Na VŠEMvs získaš kvalitné štúdium v moderných priestoroch
  4. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí
  5. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny
  6. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom
  7. Študuj v malom a ži vo veľkom
  8. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  9. Študuj na univerzite s viac ako 60 ročnou tracíciou!
  10. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  1. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  2. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  3. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  4. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  5. Detský čaj COOP Jednoty získal unikátne medzinárodné ocenenie
  6. FMMR svojím výskumom reaguje na aktuálne živé témy
  7. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  8. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  9. Novinka medzi prefabrikátmi
  10. Virtuálne prechádzky ako pomoc turistom pri orientácií
  1. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 16 373
  2. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 16 037
  3. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 384
  4. Aká je chémia vôní 12 070
  5. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 334
  6. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 823
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 623
  8. Bývanie v meste predlžuje život 8 273
  9. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 7 736
  10. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 5 885
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Sezónu malého futbalu museli ukončiť, chýbali voľné termíny

Už tak dosť oklieštená sezóna malého futbalu je definitívne zrušená. Prvýkrát v histórii sa stalo, že sme nespoznali víťazov.

Skrátená sezóna malého futbalu víťazov nespoznala.

Írska veľvyslankyňa v Martine

Na radnici mali vzácnu návštevu.

Martin navštívila veľvyslankyňa Írskej republiky na Slovensku Hilda Ó Riain.

Vymenovali riaditeľov sociálnych organizácií v Turci

Centrum sociálnych služieb Horný Turiec má novú riaditeľku.

Centrum sociálnych služieb Horný Turiec.
Adventný veniec v Turanoch. Prvá sviečka už svieti.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Kamión narazil do reštaurácie a pohostinstva (+VIDEO)

Vodič pravdepodobne za volantom zaspal, havaroval v centre Tvrdošína.

Pri kolízii s vlakom sa zranil vodič auta

Cestujúcich odviezol autobus na stanicu.

Päť rokov zatvorené kúpalisko by mali opraviť

Víťaz verejného obstarávania, domáca stavebná firma AVA-stav, si trúfa rekonštrukciu objektu stihnúť za 129 dní.

Už ste čítali?