UŽ V 19. STOROČÍ NOSILI TAKÉ ISTÉ MODELY AKO V PEŠTI
„O Východniaroch je známe, že do Ameriky cestovali približne o polstoročie skôr než iní Slováci. Muži tam odchádzali na dlhší čas a vracali sa s novinkami, aké našinec nepoznal. Napríklad s novou látkou ako bola džínsovina. Ženy im z nej šili to, čo poznali. A tak vznikol americko-slovenský džínsový ľudový odev,“ vysvetlila etnografička Elena Záhradníková, podľa ktorej v minulosti bola kombinácia tradičného strihu s novým materiálom celkom prirodzená. „Aj nevesty sa sprvu vydávali v pestrofarebnom odeve. Neskôr si zachovali tradičný svadobný strih, ale odev šili z bielej látky.“
Stála expozícia Človek a odev odhaľuje v Etnografickom múzeu SNM špecifiká, rozdiely a tradície slovenského ľudového odevu zo všetkých regiónov. Všíma si kultúru obliekania bohatších či chudobnejších vrstiev, mladšej alebo staršej generácie, účesy vydatých a slobodných žien i diferenciáciu podľa náboženského vyznania. „Katolíčky od evanjeličiek boli od seba čo sa vkusu i oblečenia týka na míle vzdialené. Katolíčky sa obliekali do pestrofarebných odevov s výšivkami a čipkami, evanjeličky sa zahaľovali do čierneho strohého odevu s jemnou čipkou,“ špecifikovala Elena Záhradníková. Každý kroj bol ovplyvnený najmä regiónom, prostredím i ekonomickým aspektom. Rozdiel vidieť i na turčianskom kroji. „Ženy z okolia Martina sa nechávali pri obliekaní ovplyvniť odevom zemianok. Na strednom Slovensku preto patril medzi bohatšie. Veľký rozdiel však bol medzi Martinčankami a Vrútočankami. Keď v 19. storočí vybudovali do Vrútok železnicu, mnohé manželky železničiarov smeli cestovať vlakom zadarmo. Ženu z Vrútok a Martina bolo teda ľahké rozoznať. Martinčanka nosila ľudový odev, Vrútočanka najnovší model z Pešti.“
(MD)