ZAUJALO NÁS

Polovicu volebného obdobia má Slovensko za sebou. Krajine sa darí viac ako inokedy, najsilnejšia vládna strana prekonáva historické rekordy v obľúbenosti. Paradoxom je, že ani zďaleka neplní to, čo pred voľbami sľubovala, ťaží však z ekonomického rastu, ktorého základy sa položili v minulosti. Navyše, premiér je rétoricky veľmi dobre vybavený, jeho silné slová, niekedy v rozpore s činmi, zaberajú na podstatnú časť verejnosti. Opozícia na druhej strane pôsobí bezradne, Fico jej totiž zobral z rúk najväčšiu zbraň, na ktorej chcela postaviť svoju politiku. Nezrušil totiž reformy z Miklošovej dielne, len ich mierne korigoval a upravil. Takýto pragmatizmus po oznámení výsledkov volieb zrejme len málokto predpokladal. Účel však svätí prostriedky, majstri politického marketingu veľmi dobre vedia, čo robia.
Parlamentné voľby v roku 2006 priniesli poslanecké kreslá aj trom Turčanom. Dvaja koaliční - Ján Kvorka a Beáta Sániová zažívajú svoju premiéru, Stanislav Janiš je už ostrieľaný parlamentný kozák. Turčianska verejnosť od nich právom očakáva vyššiu angažovanosť v prospech regiónu, no zrejme nie vždy je to pravidlom. Problém však nie je len v poslancoch, ale aj vo volebnom systéme, ktorý na Slovensku zaviedla tretia Mečiarova vláda. Slovensko je jeden volebný obvod, zodpovednosť poslancov za konkrétny región sa takto vytráca. Politické strany si zjednodušili úlohu. Kandidátku ťahá jeden líder, v prípade viacerých volebných obvodov by totiž potrebovali ďalších ťahúňov, ktorí majú medzi ľuďmi prirodzenú autoritu. Pri jednom volebnom obvode však stačí od desiateho miesta nižšie na kandidátku „uložiť“ posluš-ných a lojálnych členov, ktorí budú bez reptania plniť príkazy straníckej centrály. Často sa tak do parlamentu dostanú ľudia, ktorí by v komunálnych voľbách alebo vo voľbách do zastupiteľstiev vyšších územných celkov sotva uspeli. Po príklady ani v Turci nemusíme chodiť ďaleko. Je to bieda slovenskej politiky, ale takto to u nás chodí. ⋌ROMAN KOPKA