Martinčan v ukrajinskom rádioaktívnom skanzene
MATEJ BÓRIK PODNIKOL EXPEDÍCIU DO ČERNOBYĽA
Martinčana Mateja Bórika láka dobrodružstvo a zároveň patrí k ľuďom, ktorí nemajú radi dohady a po pravde pátrajú sami.
Preto v prvej polovici mája tohto roku navštívil oblasť zakázaného vstupu, ktorú určuje rádius 30 kilometrov okolo černobyľskej jadrovej elektrárne.
Matej pred časom podľa internetovej diskusie zistil kontakt na približne 30-ročného Ukrajinca Dimiča. Ten pracuje na projekte vybudovania nového sarkofágu, ktorý má brániť prenikaniu nebezpečného rádioaktívneho žiarenia do okolia. Dimič zároveň sprevádza expedície, ktoré chcú navštíviť oblasť, kde je až do súčasnosti zvyšková rádioaktivita. Matej Dimičovi napísal a mladý Ukrajinec sa podujal, že trojicu Slovákov prevedie kontaminovanou oblasťou.
„Čítal som množstvo článkov a reportáží o černobyľskej katastrofe a jej následkoch. Keďže ich autori mnohé skutočnosti zahmlievajú, chcel som vidieť na vlastné oči, ako to v okolí bývalej jadrovej elektrárne vyzerá. Veľmi dlho som na Slovensku hľadal ľudí, ktorí by chceli so mnou ísť na Ukrajinu, a napokon som našiel Bratislavčanov Tomáša a Braňa. Povolenie sme získali oficiálnou cestou cez tlačové stredisko elektrárne. Boli sme návštevou a Dimič nás musel sprevádzať od začiatku expedície až po odchod domov,“ rozhovoril sa Matej Bórik.
V Černobyľskej elektrárni bolo päť jadrových blokov. Piaty blok je nedostavaný a a štyri boli do roku 1986 v prevádzke. Všetky sú dnes odstavené. Teraz ich dekontaminujú a rozoberajú. Expedície územím so zvyškovou radiáciou sú bezpečné, ak ich členovia dodržiavajú všetky pokyny. „Vyrazili sme zamestnaneckým vlakom pre pracovníkov elektrárne. Trasa viedla kúsok územím Bieloruska, potom kontrolnou stanicou, kde pracuje približne 1 500 ľudí, okrem iného aj na novom sarkofágu, ktorý má prekryť starý. Ďalší ľudia rozoberajú bloky elektrárne alebo sa venujú kontrole. Všetko dianie v kontaminovanej oblasti je pod kontrolou armády. Bez povolenia sa do nej nikto nedostane. V elektrárni všetci prechádzajú vstupnou a výstupnou kontrolou. Držali sme sa presných pokynov, ktoré sme dostali pri vstupe do oblasti. Mikrobusom sme išli do Pripjate. Je to mesto, v ktorom pred 22 rokmi žilo 50 tisíc ľudí. Teraz tu nežije nikto, až na niekoľkých bezdomovcov. V meste sa všetky budovy rozpadávajú, sú na nich rozbité okenné tabule. Pripjať je zarastená burinou a inou zeleňou a všetko v domoch a na uliciach zostalo tak, akoby ľudia odišli iba nedávno. Nechali si tu osobné veci, skrine v bytoch sú stále plné šatstva, no nikto si ich nemôže zobrať, lebo sú rádioaktívne. Obyvatelia mesta sa vysťahovali rýchlo a zostal po nich akýsi rádioaktívny skanzen,“ spomína si na svoje pocity pri z ceste po Pripjati Matej.
Absorbovaná dávka žiarenia živočíchom sa uvádza v mikrosievertoch na kilogram hmotnosti. Nepatrná a zdraviu neškodlivá rádioaktivita je všade okolo nás. Napríklad v Martine absorbuje každý kilogram našej hmotnosti 1,2 milisieverta za rok, čo je 0,2 až 0,3 mikrosieverta za hodinu. V Pripjati absorbuje každý kilogram našej živej hmotnosti za hodinu dávku rádioaktivity od 1 do 6 mikrosievertov. „Kým človek Pripjaťou iba prechádza a ničoho sa nedotýka, prechádzanie mestom nie je pre neho nebezpečné, lebo neprichádza do kontaktu rádio-aktívnymi látkami so zvyškovou radiáciou. V Pripjati je veľmi ticho. Zo živočíchov sme tam videli poletovať vtáky, ktoré v meste nájdu veľa úkrytov, napríklad na opustenom panelákovom sídlisku, kde môžu žiť. Určite nie je pravdivý mýtus o tom, že kvôli nadmernej rádio-aktivite sú živočíchy v okolí Pripjati neúmerne veľké. Z väčších cicavcov žijú v kontaminovanej oblasti akurát divé svine, ale tie sme nevideli. Sumce v kontaminovanom vodnom kanáli síce narastajú až do piatich metrov. Nie však kvôli rádioaktivite, ale preto, že ich nikto neloví. V Pripjati sme vyšli na vrchol 16 poschodového paneláku, na ktorom je na streche vyššia radiácia ako na dolných poschodiach. Fauna a flóra v meste sa dostáva do normálnych koľají, ale samotný sarkofág elektrárne je stále nebezpečný,“ pokračoval Matej Bórik.
Jedným z dôvodov, prečo Matej cestoval na Ukrajinu, sú pravdivé informácie, ktoré chce poskytnúť ľuďom. Napriek tomu, že okolie jadrovej elektrárne je kontaminovanou oblasťou, krátkodobý pobyt v nej nie je nebezpečný. V meste Černobyľ, ktoré je približne 20 km od elektrárne, žijú prevažne starší ľudia ktorí sa na udalosti spred 22 rokov ešte pamätajú. Matej Bórik v tomto meste bol, ale hromadný výskyt genetických mutácií u ľudí a zvierat si tu nevšimol. „Genetické mutácie sa tu môžu vyskytovať ojedinele, ale ľudí sme sa na to nepýtali. Nebolo by to vhodné.
V Pripjati sme okrem paneláku navštívili aj opustenú materskú školu, plaváreň a prázdny zábavný park s ruským kolesom. V materskej škole boli na zemi porozhadzované ochranné plynové masky, hračky a knižky zostali v policiach. V zábavnom parku bola stále dosť vysoká radiácia. Pripjať evakuovali v priebehu jediného dňa. Všetka voda sa do oblasti dováža a ľudia si ju kupujú. Stáva sa, že tu bezdomovci kradnú železo, ale tým vystavujú riziku najmä sami seba. Na zákaz brať predmety upozorňujú všade tabuľky. Každý návštevník prechádza tesne pred odchodom z oblasti detektorom a ak prístroj ukáže zvýšenú radiácie, musí sa osprchovať a ak by bral so sebou rádioaktívne veci, nájdu mu ich,“ dodal Matej Bórik...
BRAŇO GREGOR
