Článok pokračuje pod video reklamou
Nepriehľadnuteľný
Dom Kovačkovcov si nemôžete nevšimnúť. Stojí pri hlavnej ceste do Turčianskeho Jasena, možno sa vám zdá pregýčovaný, no núti vás zastaviť sa. A pozerať. Riadne dlho... Na bráne visí tabuľka: Pozor, strážny pes. Keď ho zbadáte vzadu – veľkého s vyplazeným jazykom, rozmýšľate, či to risknúť. Stlačíte kľučku, vojdete, no pes vás neprivíta. Skloníte sa k zajacovi pod stromom, aby ste ho poškrabkali za uchom, ale ani sa nepohne. Bociana, ktorý stojí opodiaľ, svojím príchodom tiež nevyrušíte. Podídete ku kvetníku na obloku, privoniate k muškátom, vône však nikde. Akoby sa tu za stavil čas. Pritom dom Kovačkovcov v Hornom Kalníku je už na pohľad živý, pestrý, farebný a púta pozornosť každého turistu smerujúceho do Jasenskej doliny. Dvor je preplnený, vyčačkaný. Kam sa pozriete, o zrak sa vám obtrie hocijaká maličkosť – kvety, bociany, vtáčiky, zajačiky, psy... Okrem kvetov sú všetky umelé, bez života.
Je umelý, ale dom ustráži
„S manželkou bývame v Martine v paneláku. Sem do rodičovského domu chodíme síce každý deň, ale niekedy sa tu neukážeme aj dlhšie. Máme radi kvety i zvieratá, ale nemal by sa o ne počas našej neprítomnosti kto starať a do bytu zvieratá zatvárať nechceme,“ vysvetlil Ján Kovačka (60) a pohladkal po veľkej hlave umelého psa. „Dom stráži výborne,“ pohne hlavou smerom k nemu. „Minule sme k nám ťahali jednu známu, ale nechcela vojsť za bránu. Vraj sa toho veľkého psiska bojí,“ zasmial sa. Kto sa ho však určite nebojí, sú dve malé mačence od susedov. Naháňajú sa okolo veľkej atrapy psa, o malé šteňa sa obtierajú. „Pobehujú nám po dvore len krátko. Sú zlaté, ale nemôžeme si ich nechať. Kto by sa o ne staral? Snáď sa zas poberú ďalej...“ zahútal bývalý tankista a milovník zvierat.
Ich bocianica mala aj nápadníka
Najväčšiu slabosť má pre bociany. „Fascinujú ma tieto vtáky. Sú také vznešené,“ pousmial sa a ukázal na jedného zo šiestich. Bocianica tróni v hniezde nad strechou a skláňa sa nad mláďatkom. „Minule mala nápadníkov. Priletel k nej živý bocian. Keď naša bocianica nereagovala, odletel preč. No nepáčila sa mu,“ zažartoval. Ďalšie z bocianieho kŕdľa má na svahu naproti domu. Vybudoval si pod ním parkovisko a ozvláštnil kúskom záhrady. Ohradil ju desiatkami starých lyží, „nasadil“ umelé slnečnice, ubytoval bociany a postavil malý mlyn. Ten si priniesol z dovolenky z Holandska.
Turisti si ho fotia
S manželkou Martuškou cestujú po cudzích krajinách často a kedysi ako tankista zo strojární obišiel Indiu i Lýbiu. Odtiaľ si priniesol do interiéru rodičovského domu niekoľko suvenírov – karavánu slonov i tiav, kožu z kobry, gobelín, exotický riad či šperkovnice. V prepchatom svete spomienok na svet sa cíti manželská dvojica najlepšie. „Mnohí sa nám čudujú, že sa tu nenasťahujeme. V zime sa tu však žiť nedá. Nemáme vybudované kúrenie. Predať dom ale nemienim. Už som to raz urobil, keď som chcel v Hornom Kalníku stavať. Za socializmu táto obec nepatrila medzi spádové, takže postaviť si nový dom mi nedovolili. Predal som ho a staval na Stráňach. Po čase sme sa presťahovali do bytu a dom od družstva som kúpil naspäť. Postupne som ho začal krášliť a čačkať. Možno sa to niektorým zdá byť prehnané a považujú náš dom za veľký gýč, ale počul som ho aj chváliť a mnohí turisti si ho aj fotia. To ma teší. Veď inú radosť na dôchodku ani nemám,“ mykol plecami Ján Kovačka.⋌M. DÍREROVÁ
