Stretli sa na gymnaziálnej pôde – v budove na Malej hore, ktorá štartovala v roku 1940 novú etapu života prvého slovenského „štúrovského“ gymnázia. A kolektív mladých študentov s ňou. Ako prímani (piataci) si sadli za lavice, za ktorými predtým nikto nesedel a spoločne za nimi trávili osem rokov. Práve osemročnému systému môžu ďakovať, že sa tak scelili. A ešte čomusi – vojne a rokom po nej.
„Počas Povstania sme pol roka do školy nechodili. Spájal nás vzájomný strach, že sa už nestretneme, po vojne zas radosť z toho, že sme všetci prežili,“ povedal hlavný organizátor stretnutia Boris Seryj, podľa ktorého kolektív udržujú v dobrom celku aj pravidelné stretnutia. Priestor na spomienky si dávajú niektorí každý mesiac, väčšia partia sa zíde každý rok v Ta- trách, v Demänovskej doline či Brusnianskych kúpeľoch, no najväčšmi sa už bielovlasí gymnazisti tešia, ak sa vo veľkom stretnú každých päť rokov. Osláviť neuveriteľných 60 rokov od svojej maturity teší, no zároveň trhá srdce. Mnohí už chýbajú. Z 38-členného kolektívu prežilo 21 spolužiakov, takmer 80 krížikov na chrbte dovolilo do Martina na stretnutie prísť len dvanástim.
Vidina opäť sa vrátiť do čias študentstva a mladosti ťahá bývalých študentov aj zo vzdialených miest – Brusna, Košíc, Bratislavy či dokonca až z Prahy. Gymnazisti sa po maturite rozleteli do sveta a robili martinskému gymnáziu dobré meno. Po rokoch sa tento kolektív ukázal ako mimoriadne silný. Vzišlo z neho päť vysokoškolských profesorov, dvaja docenti, dvaja prorektori, dvaja dekani a štyria prodekani. Traja z bývalých gymnazistov získali vedeckú hodnosť doktor vied (DrSc.) a siedmi kandidát vied (CSc.).
Z kolektívu napríklad pochádza prorektorka či prodekanka strojníckej fakulty v Bratislave Božena Čaplovičová-Bušová, funkciu prorektora tejto školy nosil aj Juraj Bízik, medzi známe osobnosti patrí aj niekdajší dekan farmaceutickej fakulty UK v Bratislave Rudolf Medvecký či zástupca krajského hygienika v Žiline Július Mikula. K maturantom, ktorí už nikdy medzi spolužiakov neprídu, patril aj redaktor košického rozhlasu a televízie Vladimír Bazovský, umelecký šéf martinského divadla Igor Galanda, profesor žurnalistiky Fraňo Ruttkay či dramaturg STV Daniel Michaelli, po ktorom je nazvaná v Martine aj jedna z ulíc.
Stretnutie začali bielovlasí gymnazisti tam, kde v roku 1948 pomaly končili - pri stužkovej hymne Gaudeamus igitur. Slová im už po rokoch vypadli z pamäti, ale niť udržiaval súčasný riaditeľ martinského gymnázia Marián Štefko, ktorého na stretnutie pozvali. Ten si túto hymnu za rok spieva aj niekoľkokrát. A to nielen na stužkových. „Ročne máme od mája po jún aj polstovky pomaturitných stretnutí, veď sme aj stará škola. Oslávili sme 140. výročie založenia a tento kolektív je v stretávaní sa zatiaľ najstarší,“ prezradil.
Zo svojej „alma mater“ sa jej bývalí študenti so svojimi polovičkami vybrali spomínať do mesta a na druhý deň navštívili svojho jediného žijúceho profesora – maliara Ladislava Záborského. So sebou vzali staré fotky, dobrú náladu a kopec spomienok, ktoré prenechali aj novinovému papieru.
Boris Seryj: Bol som v triede najlepší matikár a pred poslednou písomkou pred maturitou nás pani profesorka Hlavajová rozdelila na viacero skupín. Keďže sa všetci spoliehali na to, že im príklady vypočítam ja, musel som vyriešiť všetky skupiny cez kopirák a výsledky som rozposlal po celej triede. Každý si ich prepísal do zošita, len ja som nestihol. Odovzdal som prázdny zošit a dostal som pätorku. Lenže pani profesorka Hlavajová vedela, že všetci majú jednotku vďaka mne, dala mi ešte jednu šancu. Mal som jej integrálne dokázať vzorec na objem gule, čo sa dnes učí až na výške. Odvodil som jej to a dostal jednotku.
Viliam Ferenčík: Vyučujúci Štefan Svoreň nám chodil na kreslenie s cukríkmi. Cmúľal ich, robil nám chúťky, a tak sme mu zakaždým niečo vyviedli. Raz nám dal kresliť vypreparované vtáky. A ako sme ich kreslili, zároveň sme ich aj šklbali, až boli holé, bez peria. Chcel nás za to potrestať, preto sme mu zatarasili cestu z jeho kabinetu. Postavili sme mu zo stoličiek vysokú bariéru. Keď sa z kabinetu ledva dostal, utekal za riaditeľom. Lenže ten bol našťastie rozumný človek a pochopil, že Svoreň pred nami nemá dostatočnú autoritu a nepotrestal nás.
Rudolf Medvecký: Po vojne bola situácia kritická, disciplína išla bokom. Boli sme radi, že žijeme a sme zdraví, len sa nám akosi nechcelo chodiť do školy. V zimných mesiacoch nám v škole nekúrili, bola nám zima, v triede sme sedeli v kabátoch. Vyšší ročník vymyslel útek zo školy. Otvorili sme teda okná, aby bola väčšia zima a ušli sme. Dostali sme celá trieda trojku zo správania, na ďalší polrok, keďže trojka sa zmeniť na jednotku nemohla, zas dvojku. Vtedy boli časy akési prísnejšie. Kto vymeškal 5 hodín, mal zhoršenú známku zo správania. Zachrániť mohli iba ospravedlnenky od lekára.
Martin Oríšek: Ušla sa nám trieda s dilatačnou čiarou. V našej triede sa teda spájali dve budovy a náš profesor Kocian stále sledoval, či sa táto čiara nehýbe. Vymyslel, že by sme tam mohli nalepiť cigaretový papierik. Ak sa natrhne, znamená to, že budovy sa hýbu. Keď sa dlho s papierikom nič nedialo a my sme sa už začali nudiť, postupne sme ho natrhávali a potešili tým profesora Kociana. Veril, že objavil zázrak – pohyblivú dilatačnú čiaru.
Raz riaditeľ vyhlasoval dôležitý oznam, že po novom musia mať chlapci nohavice na telesnú i do školy maximálne 10 cm nad kolená. Všetkých to tak rozosmialo, že celá budova zhučala a tá dilatačná čiara sa práve vtedy určite pohla (smiech).
Ďalší zážitok pochádza z roku 1946, keď horela Blatnická dolina. Zmobilizovali na hasenie vtedy všetky školy a my sme mali na starosti stráženie ihličia pred ohňom. Strávili sme pri tom celú noc a pamätám si jednu zaujímavú vec. Jedna naša profesorka bola strašne štíhla a jedla sardinky bez chleba. Odvtedy viem, že sa tak sardinky jesť dajú.
Ľudo Koreň: Keďže sme nemali knihy, museli sme si všetko písať. Dejepis nás učil pán profesor Bukovský a celú hodinu nám vytrvalo diktoval. Zošity sme mali s tvrdými doskami a ktosi prišiel na to, že ak sa doska trošku ohne, pri písaní to vydáva zvláštne, prdkajúce zvuky. A tak, keď sme už nevládali, využili sme tento vynález. Pán profesor zaostril a začal hľadať vinníka. Lenže o chvíľu sa to ozývalo zo všetkých strán, behal po celej triede, ale nič nezistil. Takto sme si skrátili hodinu a chvíľu sme si oddýchli od písania.
Ľudmila Sýkorová–Mináriko-vá: V triede sme boli sme iba 4 dievčatá a 34 chlapcov, pretože za slovenského štátu počas vojny do gymnázia dievčatá chodiť nesmeli. Keď ale riaditeľ potreboval zaradiť do gymnázia svoju dcéru, bol si vybaviť v Bratislave výnimku. Do jednej triedy sa vtedy natlačilo ihneď niekoľko dievčat... Po vojne však tento zákaz zrušili.
Myslím, že sme boli pre chlapcov vzácne. Pomáhali sme im pri učení, šepkali pri odpovedaní. Keďže sa im nechcelo učiť latinčinu, pri odpovedi pred tabuľou často komolili slovíčka. Zabávali tým celú triedu.
Juraj Bízik: Mali sme spolužiačku Soňu Hruškovú, ktorá sa rada bila s chlapcami. Raz sme sa jej pomstili a zatvorili ju do skrine. Vypadla z nej práve vo chvíli, keď do triedy vošiel náš latinčinár.
MIROSLAVA DÍREROVÁ