Samaritánom sa stal proti svojej vôli
Som doktor Bajpas. Mám na starosti štyri okolité dediny, ktorým robím obvoďáka. Poznám každú dušu v mojom rajóne a oni poznajú mňa. Som sám, pri svojej práci som sa ani nestihol oženiť. Preto každý vie, že so mnou môže počítať v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu.
V jedno neskoré popoludnie ma volali k pani Hruškovej, že to už na ňu prišlo. Manžel chcel volať sanitku, ale správne odhadol, že tá by už nestihla prísť včas. A ja som bol poruke. Ani nie za desať minút po mojom príchode uzrel svetlo sveta zdravý chlapček. Otecko bol celý bez seba, keďže to bol jeho prvý syn po šiestich dievčatách.
„Pre túto príležitosť mám odložený päťlitrový demižónik vynikajúcej modrej frankovky privezenej až z Holandska. Pán doktor, dúfam, že mojím pozvaním nepohrdnete,“ ťahal ma k stolu rozcitlivený otecko.
Nuž, čo mi ostávalo, nechcel som ho uraziť. Na stole sa postupne objavovala domáca šunka, klobásy, oštiepky, prerastená slaninka a rozvoniavajúci čerstvý chlieb. A ja, čo nikdy nepijem, som zapíjal tieto dobroty výborným vínom. Dolu krkom tieklo tak lahodne, že som ani nezbadal, ako som sa opil. Každý má raz za čas právo na slabosť, ale ja som si to jednoducho nemohol dovoliť. Čo keby ma práve teraz zavolali ku chorému?
No, bác! Ja som to určite svojimi myšlienkami zariekol. Práve som bol na odchode, keď na dvere Hruškovcov niekto zaklopal. Až ma oblial pot.
„Je tu pán doktor? Videl som v dedine jeho auto, nuž som si povedal, že by sa mohol pozrieť na našu Barborku, je to s ňou dosť zlé.“
Keď som stál pri pacientkinej posteli, usúdil som, že bude lepšie, ak si prisuniem stoličku. Akosi ma nechceli poslúchať nohy. Mladá dievčina ležala ako bez ducha, bola bledá, spotená a podchvíľou zvracala. Ja som videl v posteli minimálne dve osoby, ktoré sa mi kývali a mihali pred očami. Na otázku, čo ju bolí, nevedela dať konkrétnu odpoveď. Popočúval som ju, nič vážne som na srdci nenašiel. Dýchajte zhlboka, vyzval som ju a vtedy som si nejako viac uvedomil, že jej musím poriadne smrdieť od vína. Ešte že ma nevníma. Chytil som ju za zápästie a nahlas som jej počítal pulz: raz, dva tri...desať... dvanásť...
„Až toľko ich nebolo. Asi osem.“
Ako to môže vedieť? Veď u Hruškovcov nebola, odkiaľ vie, že som vypil osem pohárov vína? Fuj, je mi nanič, všetko sa so mnou krúti a ja tu mám pred sebou chorú, ktorá mi verí a dúfa, že jej pomôžem. V takomto stave však nie som schopný stanoviť diagnózu. Bolo mi to treba?
„Fuj, takto sa ožrať...“ nahlas som si vzdychol, naštvaný sám na seba dúfajúc, že sa mi uľaví.
Chorá po prvýkrát otvorila oči a zachrípnutým hlasom povedala:
„Preboha, teraz, keď to už viete, nepovedzte otcovi, že som sa opila, zabil by ma.“
E. MOLČÁNIOVÁ