či inými pamiatkami. Za touto výnimočnosťou stoja dvaja muži – sučiansky starosta Jozef Petráš a moderátor a zabávač Ján Šesták. Prvá otázka sa priam núka:
Kto to vymyslel? Kto prišiel na nápad organizovať takúto anketu?
J.Š.: Všetko bola dob-
rá zhoda náhod. Ešte niekedy v minulom roku ma inšpirovali články o nových siedmich divoch sveta. Povedal som si, čo keby sme niečo také urobili aj u nás... Bolo to v čase, keď sme sa v Sučanoch už veľmi vážne zamýšľali nad tým, ako zaangažovať verejnosť do programu Hodžových dní. Nechceli sme, aby to bola akcia len pre akademickú obec. Hodža si to nezaslúži. Naša generácia sa o ňom v škole nedozvedela veľa, treba to dobehnúť teraz. A keďže nie každý chodí na prednášky a nie každý pozerá v televízii publicistiku, bolo treba nájsť dobrý dôvod na to, aby ľudia na námestie prišli a počuli, aká to bola veľká osobnosť. A tak som prišiel s nápadom za starostom...
J.P.: Samozrejme, že ma tento nápad zaujal. Začali sme ho rozvíjať. Hovorili sme o ankete, o jej zorganizovaní, o jej propagácii, o cenách. A keďže aj naši partneri, spoluorganizátori Hodžových dní, neboli proti, rozhodli sme sa ísť do toho. Od začiatku prípravy Hodžových dní sme vedeli, že sa nesmieme dostať do čierno-bieleho spektra a že musíme zmeniť zaužívaný scenár, urobiť niečo výnimočné a jedinečné, aby si to ľudia pamätali a aj spojili s Hodžovými dňami.
Teraz, keď anketu máme z sebou, aký je to pocit?
J.P.: Nikdy by som si nebol pomyslel, že je s tým spojených až také množstvo povinností a až také množstvo detailov, na ktoré bolo treba myslieť. Našťastie, robili sme v tíme a za dobrú vec, takže sa dalo všetko prekonať. Sprvu sme boli len nadšení. Lenže keď nadšenie začalo prerastať do povinností – s cenami, s programom, s pozvánkami, s počasím, s peniazmi, už nám nebolo všetko jedno. Aj zimomriav-ky boli.
J.Š.: Určite máme za sebou niečo výnimočné. Až čas ukáže, aký mala anketa
význam a čo všetko v prezentácii regiónu sa dá na jej základoch postaviť.
Prekvapila vás v niečom aktivita ľudí, ktorí posielali svoje tipy na Sedem divov Turca?
J.P.: Určite. Prekvapilo ma aj to, že niekto prihlásil do ankety Hodžovu školu v Sučanoch. Asi ešte sú medzi nami ľudia, ktorí nezabudli na ozajstné hodnoty a uvedomili si, že podporovať vzdelanie v tých časoch, v ktorých žil Milan Hodža, nebolo jednoduché. Navyše, Hodža to robil vzhľadom na budúcnosť. Až v budúcnosti mohli spoločnosť, politiku, kultúru, ekonomiku, vedu či iné oblasti života ovplyvniť ľudia, ktorí sedeli v jej laviciach.
J.Š.: Do výberu dvadsaťsedmičky tipov sa dostalo široké spektrum návrhov. To je pre mňa prekvapenie. Fakt, že ľudia vystihli to, čo robí Turiec Turcom, ma napĺňa presvedčením, že sme trafili rovno do terča. Ktovie, ako sa ujmú v cestovnom ruchu? Treba s nimi pracovať, predať ich navonok, použiť na pohľadniciach, v kalendároch obcí, propagačných materiáloch a podobne. Bolo by škoda nevyužiť to, čo sa zhromaždilo. Veď anketu sme nerobili pre anketu, ale pre zviditeľnenie Turca.
Dnes je už všetko jasné. Ale mali ste svoj tip?
J.Š.: Mojím tipom bola voda – Necpalský prameň. Ktovie, možno ani nie je ďaleko čas, keď sa voda aj u nás stane strategickou surovinou. Dnes ešte tečie, no sú krajiny, kde by ju vyvážili zlatom. No, ťažko je hovoriť len o jednom tipe. Keď sme chodili s Tiborom Bogdanom a Rasťom Piškom s kabaretom po Slovensku, len sme tak híkali, aká je naša krajina pekná. Nedá sa vybrať to najkrajšie. A s Turcom je to rovnako.
J.P.: Som pod silným vplyvom ľudí, ktorí mi dali dôveru. Preto budem brániť naše – sučianske. Logicky u mňa vyhráva Hodžova škola.
Naznačili sme, ako je možné s výsledkami ankety narábať. Viete už, ako využijete vo vašej obci fakt, že Hodžova škola sa stala jedným zo siedmich divov Turca?
J.P.: Škola sa určite stane dominantou našej webovej stránky. Tento fakt využijeme vo všetkých propagačných materiáloch i v publikácii, ktorú teraz pripravujeme. Za dosť podstatné v tejto ankete považujem to, že išlo a ide o autorstvo bežných ľudí. My sme to len zorganizovali, ale svojimi tipmi a potom hlasovaním nám pomohli bežní ľudia, ktorí denne chodia okolo niečoho, čo ich fascinuje. Je dobre, že sa ešte vedia nadchnúť.
Takže anketa, aj keď sa koncipovala „len“ ako súčasť širšieho projektu tohtoročných Hodžových dní, mala význam...
J.P.: Určite. Ľudia sa dnes stretávajú s prevahou komercie a tak aj kalkulujú, žijú. Tu je dôkaz, že niektorí sa vedia zastaviť a staviť na iné hodnoty. Ktovie, možno to podnieti k lepšej starostlivosti či zveľaďovaniu toho, čo ozvláštňuje náš život. Človek nie je len chlebom živý, žije aj z toho, čo ho obklopuje a z toho, ako sa o to stará. Turčianske divy sú známe, no sám som zvedavý na to, čo z nich bude o pár rokov.
J.Š.: Ak hovoríme o vý-zname, určite sa v zozname tipov našli také, o ktorých verejnosť veľa nevedela. Ktovie, možno budú k nim odteraz vodiť návštevy.
Tohtoročné Hodžove dni sú za nami. Anketa Sedem divov Turca položila latku ich budúcej náplne hodne vysoko. Čo s tým? Už sa rodia plány ich budúceho ročníka?
J.P.: Pôjde o prvé malé jubileum – päťku v ich názve. Dnes viem len to, že budeme mať ambíciu opäť ich pripraviť tak, aby zaujali nielen odbornú verejnosť, ale aj verejnosť ako takú.
J.Š.: Uvažovali sme o stretnutí turčianskych rodákov. No je to len úvaha. Rozvíjať ju podrobnejšie je v tejto chvíli predčasné.
VIERA LEGERSKÁ