Potiahli to až k zlatu
Manželia Matuľovci z Bystričky to potiahli až k zlatu. V piatok 4. júla oslávili päťdesiate výročie sobáša. Netradične a nečakane. Prekvapili ich priatelia z folklórnej skupiny Hrádok Bystrička. „Pripravili sme im prekvapenie, o ktorom zďaleka netušia. Ako každý rok, aj teraz varíme guľáš v rámci folklórnej skupiny. Zámerne sme navrhli, aby sa varil u manželov,“ naznačila prekvapenie predsedníčka folklórnej skupiny Vierka Zimeľová. Speváci spod Hrádku „vybalili“ na manželský pár pesničku, kvety, darčekový kôš, úsmev i slzy... A opäť pesničky. „Čo iné si môže človek priať ako takýto kolektív. Prežili sme dni šťastia, smútku, radosti. Ďakujem, že môžem všetkých privítať, som veľmi šťastný,“ dostal zo seba Ivan Matuľa so slzami v očiach. Oslavy nabrali pravú atmosféru. Popri rozvoniavajúcom guľáši sršali účastníci dobrou náladou, súkal sa jeden vtip za druhým. A spievali sa pesničky. Do noci.
Postavil máj a bola svadba
Vzťah Ivana a Zdenky sa zrodil ako z rozprávky. Ivan sa vrátil z vojenčiny domov k frajerke. „Keďže nebola doma, našla sa druhá. Nacvičovali práve divadlo a padli sme si do oka,“ spomína na začiatky Ivan. Vzťah prepukol na Silvestrovskej zábave. „Mama mu vravela – ožeň sa alebo nechaj. V máji mi s kamarátmi postavil máj a potom na Turíce, keď ho zhadzovali, zasnúbili sme sa. A piateho júla bola svadba,“ dokončila príbeh Zdenka.
Robota i srdcovka
Matuľovci boli odjakživa pracovití a zaangažovaní. Ivan pracoval v poľnohospodárskom podniku v Bystričke. Roboty tu mal neúrekom. Z úradu lietal s lopatou či vidlami na pole. „Boli časy, keď musel do roboty aj na Silvestra. A ani cez sviatky som si ho neužila,“ hovorí manželka, ktorá zas pôsobila v oblasti strojárstva. Pracovala ako manipulantka na sklade, neskôr, po strednej škole ako ekonomická plánovačka.
Ovenčený cenami
No aj napriek robote nezanevreli na svoju srdcovku – divadlo. Už od školských čias pričuchávali k teatrálnemu umeniu. „S divadlom som začal ako pätnásťročný. Pokračoval som s ním na vojenčine a v práci to bola kultúrna aktivita zamestnancov družstva,“ hovorí Ivan, ktorý sa stal významným ochotníkom v Bystričke. Na divadelných doskách strávil celé polstoročie, odohral vyše štyridsať hier rôznych žánrov, s ktorými prešiel pol Slovenska a získal množstvo ocenení na regionálnej, krajskej i celoslovenskej úrovni.
Striedali sa na javisku i pri dieťati
Milovníci divadla to však nemali vždy jednoduché. Narodila sa dcérka, no túžba hrať zostala.
Riešenie sa našlo. „Keď sa trénovalo, zaskakovali sme jeden za druhého. Prvé dejstvo mala manželka, zostal som doma, druhé som mal ja, tak nastala manželská výmena.“
Prečo vlastne boli pre divadlo tak zapálení? „Jednoducho nás to bavilo. V tom čase nebývali televízory, tak sa hrávalo divadlo. Veľa nám vštepil učiteľ Ladislav Rapoš v škole v Bystričke, neskôr po režisérskej stránke Vít Hejný. Učil nás vžiť sa do úlohy a charakteru postáv,“ hovoria s nadšením.
Zážitky na rozdávanie
Manželský ochotnícky pár zbieral po divadelných doskách uznanie, obdiv a úsmevy. A bolo jedno, v akej úlohe vystúpil. „V mladosti mi dávali úlohy milencov. V začiatkoch som sa aj hanbil, keď som sa mal bozkávať so staršou kolegyňou,“ pochválil sa manžel. „Ja som skôr hrávala matky a dámy,“ pridala sa manželka.
Na predstaveniach aj čo-to zažili. „Keď sa raz ukláňal kolega, praskli mu gate. Ľudia sa rehotali a on ani netušil prečo,“ zaspomínali si aj na trampoty z javiska. „V jednej scénke sme hrali opitých. Mali sme prejsť cez sálu a hlučne spievať. Niekto zo starších divákov nevedel, čo sa robí a skríkol na nás – buďte ticho, lebo vás opálim tou palicou.“ Kuriozít bolo podstatne viac. „Na kamaráta raz prišla ťažká chvíľa. Dostal hnačku v nevhodnej chvíli a ja som zostal na javisku celkom sám. Musel som improvizovať. A keď som mal zobuté čižmy, vletel z ničoho nič na javisko.“ Slabosti prichádzali aj v mileneckých scénach. Nie však z telesných nedostatkov, ale zo žiarlivosti. „Partnerka mala v javisku frajera, nechcela sa bozkávať. Nezostávalo mi nič iné, len ju zdrapiť a konať. V zime manžela zradil ohrievač. Tak zanietene rozprával na javisku, že si nevšimol, keď sa mu chytili nohavice. Inak bolo na ňom všetko dobré, bol výborný herec. Komédie, veselohry, drámy, zahral všetko,“ prezradila Zdenka.
Folklór a umenie
Ivan mal talent aj pre maľbu. „Jeden akademický maliar ho prehováral na umeleckú školu. Lenže vtedy študoval v treťom ročníku na ekonomickej škole a matka bola rada, že konečne doštuduje a pôjde za grošom. Peniaze na Bratislavu neboli,“ oboznámila nás so životom svojho manžela Zdenka. Zostalo mu však nadšenie z hudby. Spolu s manželkou spievajú vo folklórnej skupine Hrádok Bystrička už dvadsať rokov. Ivan má najradšej piesne o prírode a horách, Zdenka skôr o ľúbostné a svadobné. „Vždy, keď sme oslavovali, spievali sme s mojím otcom dlho do noci. I sused sa mnohokrát pridal. Takto sme nejeden večer strávili pri pesničkách,“ uviedol Ivan.
Vyšívačka
Láska k spevu sa u Zdenky pretavila v iné, okúzľujúce majstrovstvo. Totiž nielen hlas má zlatý, ale aj prsty. Štrikovanie, háčkovanie, paličkovanie, vyšívanie – týmito záľubami ozdobila celučký dom. Vyše päťdesiat obrazov visí na stenách, obrusy a háčkovaný materiál od výmyslu sveta zas na stoloch. Láska a hlboké estetické cítenie pretvárajú domov manželov na rozprávkovo. „Nuž, ja by som na to trpezlivosť nemal. Nie som ten typ, ktorý pri niečom tri noci nevydrží,“ zasmial sa Ivan Matuľa. Zdenka pri vyšívanom obraze strávi aj týždeň. „Veľmi ma to baví. Rýchlejšie mi prejde čas. Manžel si pozrie futbal, hokej, ja si sadnem pod lampu a vyšívam. Ale potom, keď ku nám niekto príde, len híka. Človeka to hreje na duši, že niečo dokáže a páči sa to,“ oduševnila sa. ⋌A. GREŠKO