J. Katriňák: Pod tlakom líderskej pozície musí jazdec viac pretekať

o obsadil 9. miesto, stále zostal skromným a bezprostredným človekom.
Víťazstvo v premiérovom ročníku Rely Transorientale Petrohrad – Peking možno označiť za historický úspech. Ako vníma tento fakt Jaroslav Katriňák?
- Naším prvoradým zámerom bolo dôjsť do cieľa, pričom o celkovom prvenstve sa nám ani len nesnívalo. V kútiku duše sme verili, že ak bude všetko klapať, môžem skončiť do 10. miesta. Celá rely bola pre nás veľkou neznámou, ale tak trate, ako aj celková organizácia nás príjemne prekvapili. Báli sme sa najmä problémov súvisiacich s navigáciou, ale našťastie sa ich podarilo celkom dobre zvládnuť. Napriek tomu výsledok našej tvrdej práce predčil všetky očakávania.
Základ vášho prvenstva ste položili už v úvodných etapách a razom sa z vás stal horúci kandidát na prvenstvo. Bolo ťažké odolávať zvýšenému tlaku okolia?
- Samozrejme, že túto skutočnosť nebolo možné odignorovať. Pociťoval som akúsi vyššiu vnútornú nervozitu, väčšiu zodpovednosť za prípadnú chybu. Nebola to taká vnútorná pohoda ako minulý rok na Dakare, kde som šiel viac na istotu a strážil si prvú de-
siatku. Teraz som pod tlakom líderskej pozície musel oveľa viac pretekať.

Vaše víťazstvo vyzeralo hlavne z pohodlia slovenskej obývačky veľmi suverénne.
- Motorka bola výborne nachystaná na Dakar, ktorý sa nešiel. Keďže technika bola pripravená, bolo možné viac času venovať jazdeckej a fyzic-kej príprave. Tu niekde možno hľadať základy nášho úspešného vystúpenia.

Trúfnete si odhadnúť, či by ste s predvedeným výkonom dokázali zamiešať karty aj na Rely Dakar?
- Ťažko to odhadnúť, ale Nór Ullevalsetter bol na Dakare štvrtý a ja som mal pred ním v cieli náskok 25 minút. Ak sa tento ukazovateľ môže použiť ako určité kritérium, tak by som na najslávnejšej rely zrejme bojoval o medailové umiestnenia. Samozrejme, tento odhad je relatívny, pretože na púštnej rely rozhoduje o konečnom výsledku strašne veľa bočných vplyvov.

Počas takých dlhých a namáhavých pretekov myslí človek na všeličo. Povrávalo sa, že aj vy ste sa pohrávali s myšlienkou predčasného konca.
- Nie že by som chcel skončiť, ale chvíľu som hľadal odpoveď na otázku, či sme neprecenili svoje sily. Po desiatom súťažnom dni toho bolo na mňa hodne, zažil som blato, krúpy, prach, takže to bolo naozaj náročné. Čakalo ma ešte šesť či sedem etáp a keď som si to predstavil, veru mi nebolo všetko jedno.

Dilemu ste riešili len vo svojej hlave, alebo v rámci celého tímu?
- Najskôr som si to rozanalyzoval sám a potom aj s členmi tímu. Debaty na tému únava sme viedli aj s českými jazdcami, ktorí toho mali tiež plné zuby. Keď sme si potom v jednej predajni v Pekingu na glóbuse prezerali trasu pretekov, ani sa nám nechcelo veriť, že sme to dokázali. Zvládnuť trasu od Severného mora až k Tichému oceánu, rozhodne nie je jednoduché, je to naozaj poriadny kusisko cesty.

Prvenstvo na Rely Transo-rientale má svoju cenu. Dalo by sa prirovnať povedzme k víťazstvu tenistu vo Wimbledone, alebo k niečomu podobnému?

- Myslím, že počas môjho pôsobenia v motoristickom športe som si už určité renomé získal. Tak ako ja rešpektujem kvality mojich súperov, aj oni sa naučili rešpektovať moje. Aj jazdci zo silných krajín, kde motorizmus dominuje a je oveľa populárnejší ako u nás, vedia, kto som, a vedia oceniť kvalitu. Pochopiteľne, že vyhrať takúto náročnú rely sa nepodarí každý deň, a preto aj víťazný vavrín vzbudzuje u súperov patričnú dávku rešpektu.

Počas svojej bohatej kariéry ste toho preskákali aj povyhrávali strašne veľa. Ako vysoko zaradíte váš posledný triumf?
- Na najvyšší stupienok by som postavil zisk titulu majstra sveta v endure z roku 1991. Tento výsledok sa určite zaradí medzi moje najväčšie úspechy, snáď ho môžem zaradiť hneď za spomínaný titul majstra sveta. Ale na dosiahnutie každého úspechu musí človek vynaložiť veľké množstvo námahy.

Život športovca je náročný a často si to najviac odskáče najbližšia rodina. Ako zvládajú vaši najbližší časté odlúčenia spojené so značnou dávkou rizika, ktoré so sebou prinášajú motoristické súťaže?
- Prvé je vždy to, aby som sa vrátil živý a zdravý. Už sa množia aj poznámky, že som toho dosiahol dosť a už je čas skončiť. Ale za tie roky si už na ten cirkus okolo zvykli a už to berú viac-menej automaticky. Niekedy mi to pripadá, akoby som odchádzal len do roboty.

Ako vníma váš triumf najbližšie okolie, sú Žabokrečania hrdí na to, že majú takého úspešného suseda?
- Skoro všetkých, čo som doteraz stretol, mi zablahoželali. Mám pocit, že okolie mi úspech praje. Teší ich fakt, že aj Turčania ukázali svetu svoje schopnosti. Už sa mi dokonca stalo, že ma zastavil človek, ktorého som vôbec nepoznal. Každopádne je príjemné vedieť, že vám ľudia držia palce. ROMAN Brezniak