Písmo:A^-|A⁺00

Malej a vo Veľkej Fatre Práve naopak. V hlave má vždy poruke turistické trasy, na ktoré rád spomína a nebráni sa zopakovať si ich ešte niekoľkokrát. Svoju turistickú kondičku si začal budovať asi pred 20 rokmi, keď navštevoval Malú či Veľkú Fatru, Nízke a Vysoké Tatry či Roháče. V roku 1994 však prišla vzácna myšlienka z hláv jedného z jeho českých kamarátov - podniknúť výstup na Mont Blanc. Či to bol nápad bláznov alebo mladých chlapcov, ktorí si chceli niečo dokázať, ukázal až čas. Hoci ich nápady vždy zaváňali „prúserom", nebolo to ani zďaleka poslednýkrát, čo lapali po riedkom kyslíku hôr. Hory ako resetový gombík Mont Blanc odštartoval partiu štyroch slovenských, neskôr aj českých mladých mužov, ktorí začali robiť vysokohorskú turistiku. Našli v horách pravidelný relax, a tak vďaka tejto záľube postupne zdolali štvortisícové končiare Monte Rosa, Matterhornu, Domu a neskôr aj Weisshornu, Castoru a Poluxu. V inej, početnejšej československej partii spoznali zase končiare rumunských pohorí Fagaraš, Piatra Craiului, Rodna, bulharských Rily a Pirinu, gréckeho Olympu, poľských Červených vrchov, čiernohorského Durmitoru, ukrajinskej Čornoj Hory, ale aj maďarského Kekesteto či rakúskeho Hohe Taurnu. Michal Sygút našiel v horách svoj resetový gombík, ktorý použije vždy, keď to potrebuje. „Hory sú pozitívnym bláznovstvom a do istej miery drogou. Keď im človek prepadne a pravidelne ju prijíma, stáva sa imúnny voči malicherným, nezmyselným, žabomyším konfliktom, vznikajúcim v ľudskej společnosti,“ tvrdí prvý muž Turčianskych Teplíc. Nie je dôležité vyjsť na vrchol, ale spoznať svoje možnosti Výprava na vrch Elbrus, ktorý sa nachádza 5 642 m.n.m., začala 28. marca cez Viedeň, Moskvu a pokračovala až do Kabardinsko – Balkarskej republiky do oblasti Prielbruzie. Vraj kvôli domácim pomerom im neodporučili ísť na vlastnú päsť, preto sa vydali cez cestovnú kanceláriu, ktorá im paradoxne našla ukrajinského horského vodcu. Príprava musela jednoznačne začať už doma – premyslieť si, čo so sebou, čo na seba a čo v sebe. Filozofia je pri takejto ceste rovnako dôležitá ako výstroj. Človek musí byť pripravený na to, že ide do hôr, kde rozhoduje počasie. Mačky, sedáky, úväzy, prilby, laná, slnečné okuliare, zásoba termobielizne, opaľovacích krémov, samozrejme jedla a tiež „pípaky“ – to všetko v prípade zosuvu lavíny nemôže chýbať v batohu. „Človek musí byť pripravený siahnuť si na dno svojich síl. Nie je dôležité vyjsť na vrchol, ale spoznať svoje možnosti...,“ priznáva muž, ktorého si teraz vôbec nepredstavujem v saku, ale v športovom výstroji s batohom na chrbte. „V päťtisícmetrovej výške je kyslík veľmi riedky a stáva sa, že niekto máva i bolesti hlavy a žalúdočné problémy,“ priznáva primátor, akoby vedel o tom svoje. Je preto dôležité pripraviť sa aj na komplikácie tohto typu. Zvykali si na nižších vrchoch Vedomie, že dva mesiace pred nimi nikto na Elbrus nevystúpil, im nedodávalo odvahu, ale skôr rešpekt. Päťtisícmetrová výška si vyžadovala aklimatizačné výstupy, a tak pred samotným výstupom partia chodila na aklimatizačky – na horu Čeget (3 400 m), do základného tábora Bočki (3 750 m) či Priut 11 (4 200 m), čo je najvyššie položená turistická základňa. Vstávali vždy ráno o 3. hodine a na vrchol sa dostali okolo druhej poobede. Naspäť vždy zlyžovali celú trasu do horského hotela v osade Terskol, kde bývali.

Článok pokračuje pod video reklamou