„Pán vodič, prosím si vaše doklady.“
„Nemám.“
„A to ako?“
„No, nemám a hotovo.“
„Ale, drahý, veď sú tu. Nech sa páči, pán policajt.“
„Občiansky, vodičský, technický, dobre, všetko je v poriadku.“
„Čo to vravíte? Vôbec to nie je v poriadku, pozrite, na občianskom mám okuliare a vo vodičáku nie.“
„To nevadí, podoba je zjavná a všetko sedí, môžete pokračovať v ceste. Do videnia!“
„Akože do videnia, to mi ani neskontrolujete auto?“
„Veď je nové, podľa technického nemá ani rok, myslím, že je to zbytočné.“
„Ale, pán policajt, len si ho prezrite, určite niečo nájdete...“
„Tak, dobre, zapnite svetlá, prepnite na stretávacie, na stretávacie, hovorím...“
„Nejde to...“
„Ale, František, čo to robíš, to je kúrenie. Takto...“
„V poriadku, pán vodič, ešte smerovky...“
„Vidíte, dobre som vám hovoril, nefungujú, ani pravá, ani ľavá.“
„František, nebuď roztržitý, zapínaš predsa rádio. Je to dobre, pán policajt?“
„Áno, svietia. Vravel som vám, že kontrola je tu zbytočná. Tak, veľa šťastia a dovidenia!“
„A...a... ručnú brzdu nemám zatiahnuť?“
„Nezdržiavajte sa a už choďte...“
„Pán policajt, vravím vám, že vôbec nedolieha. No, skúste ma zatlačiť a uvidíte.“
„Čo som vravel?“
„František, ty môj truľko, veď si ju vôbec nezatiahol...“
„Sedí úplne na doraz, pán vodič, tak sadnite si už k dámam a pokračujte v ceste.“
„Nemôžem, auto je preťažené.“
„Ale, kdeže, veď v ňom sedíte iba štyria...“
„Pán policajt, naozaj by ste nedokázali nájsť nič, čo by mi bránilo pokračovať v jazde?“
„Nič.“
„Poďte, prosím, trochu nabok... Pán policajt, prosím vás, vezmite mi vodičák. Veľmi pekne vás prosím.“
„Čo to má znamenať? To počujem prvýkrát. Koľkí by boli radi, aby sa im to nestalo a vy...“
„Prosím vás, zoberte mi ho.“
„Tomu vôbec nerozumiem, ako potom budete jazdiť?“
„Ja nechcem jazdiť, zbavte ma utrpenia, už toho mám po krk.“
„Čoho?“
„Tých pravidelných povinných výletov s mojou ženou, svokrou a jej sestrou...“
E. MOLČÁNIOVÁ