Po smrti by sme si mali byť rovní

tine bol obyčajným mestským cintorínom, na ktorom sa bežne pochovávalo. Za národnú kultúrnu pamiatku bol vyhlásený až v roku 1967, hoci už niekoľko desiatok rokov predtým bol všeobecne považovaný za miesto piety celého národa a pochovávanie na ňom sa riadilo osobitnými predpismi.
Nový mestský cintorín sa začal formovať za múrom národného. Ten sa dnes všeobecne vníma ako jeden z martinských cintorínov a ako taký má aj svoj štatút. No, ktovie, keby vedeli obyčajní zo smrteľníkov „vinou“ osudu pochovaní na národnom, koľko stojí ich hrobové miesto dnes a porovnali by to s cenníkom „obyčajného“ cintorína, zaiste by sa zháčili. Peňaženku ich detí či vnukov veru exkluzívne miesto posledného odpočinku stojí poriadnu kopu peňazí. A ktovie, možno by sa chceli aj sťahovať. Nakoniec, aj sťahovanie Národný cintorín zažil. Hrdosť na to, že pár metrov od nich leží významný spisovateľ, maliar či štátnik, by ihneď zvädla. Veď po smrti by sme si mali byť všetci rovní.
Ale my živí medzi sebou rozdiely robíme. Radnica vyrubila päťkrát taký veľký poplatok za hrobové miesto na Národnom cintoríne ako na mestskom. Je to daň za titul národná kultúrna pamiatka? Zrejme áno. Ale ako k tomu prídu tí, ktorí sa jej súčasťou stali len preto, že žili pár desiatok rokov pred nami?
Poplatok za jedno miesto na jeden rok – 400 korún, nevyzerá síce odstrašujúco, ale skúste si ho prepočítať na päť či desať rokov a vynásobiť počtom osôb, ktorým chodíte uložiť kvety na hrob. Len za jeden hrob to na desať rokov vychádza na štyritisíc. Za múrom, na obyčajnom cintoríne to vyzerá na rovnaké obdobie lepšie – iba 744 korún...
Keď si to prerátali po našom upozornení poslanci, tiež sa zháčili. A mnohí z nich zauvažovali, ako si to mohli nevšimnúť, keď cenník v minulom volebnom období odhlasovali. Ešteže majú chuť na opravu a príslušné „vézeten“ asi podrobia logickej oprave.
(MD)