Ľudia, ktorí na vlastnej koži zažili 21. august 1968 – vstup vojakov krajín Varšavskej zmluvy - zrejme na tento deň nikdy nezabudnú. Potvrdili nám to aj v centre Martina, keď sme sa niektorých z nich pýtali, či si pamätajú na to, čo práve v tento deň robili.
Bohuš Vajzer
Martin
- Vtedy som mal iba 19 rokov a pamätám si na to, že som ležal doma s vysokou teplotou. V tom čase som si ale robil aj vodičský preukaz a v ďalších dňoch som sa na motorke predieral medzi tankami. Na také chvíle človek nikdy nezabudne, bolo to veľmi násilné. Podstatná časť ľudí bola v šoku, ale našli sa aj takí,
ktorí boli z príchodu vojsk nadšení.
MAGDA
MARTIN
- Na ten deň sa nedá zabudnúť. Paradoxne, v tom čase som bola po skončení vysokej školy iba druhý deň vo svojom prvom zamestnaní. Bolo to hrozné. Mala som veľký strach a zmiešané pocity. Nikoho z nás ani nenapadlo, že by sa takéto niečo mohlo stať. Je fajn, že sa ani po rokoch na takéto udalosti nezabúda, najmä mladí by mali vedieť, čo sa tu vtedy stalo.
EMÍLIA
MARTIN
- Pamätám si na ten deň veľmi dobre. Mala som malého synčeka a skoro ráno k nám dobehla svokra s plačom. Povedala nám, čo sa stalo. Veľmi sa bála, že bude ďalšia vojna. Strach mala aj z toho, že môj manžel, čiže jej syn, bude musieť narukovať. Bola to hrôza. Tušili sme, že to zle dopadne, nakoniec sa to aj potvrdilo.
VIERA
VRÚTKY
- Vtedy som mala 17 rokov, študovala som na strednej ekonomickej škole. Keďže však vtedy boli prázdniny, bola som aj s mladšími súrodencami doma. Rodičia boli v práci a priznávam, strašne som sa bála. Čakala som, kedy mi zavolajú, aby som vedela, čo máme robiť. Tie pocity boli veľmi skľučujúce, nikdy na to nezabudnem.
Mária
Brno
- Mala som dovolenku a chystali sme sa do Bulharska. Jasné, že sme nikam nešli. V ten deň sme zháňali najmä potraviny, lebo sme nevedeli, čo s nami bude. V obchodoch boli veľké fronty, na chleba som stála pol dňa. Tanky som videla na Severe. Veľmi sa nás to dotklo. Bolo to veľké sklamanie, trvalo dlho, kým sme sa ako tak spamätali.
MICHAL KNAPČOK
SKLENÉ
- Vtedy som mal 27 rokov a na všetko si dobre pamätám. Chodil som na týždňovky, v osudný deň som bol v Podbrezovej. Keď sa to stalo, prvým spojom som utekal domov. Mal som strach o najbližších, veď sme sa zobudili do vojnového rána. Bola to obyčajná okupácia, ktorej sa možno dalo predísť opatrnejšou politikou. (KP, RB)