Článok pokračuje pod video reklamou
Hoci momentálne žije v Londýne, na Slovensko a do Martina sa často a rada vracia, čo bolo cítiť z pódia a takisto z veľmi príjemného rozhovoru, ktorý nám po vystúpení poskytla.
Aký je to pocit, keď hráte v Martine, v ktorom ste sa narodili? Je rozdiel, koncertovať tu alebo niekde inde?
- Je to veľký rozdiel. Mám pocit, že som poznala polovicu námestia. Bolo to veľmi rodinné, tu môžem povedať veci, ktoré by som si na inom koncerte nemohla dovoliť. Napríklad aj to, že mi vypadol text Žienky domácej a ja som to oficiálne priznala. Nebála som sa to risknúť, myslela som si, že tí ľudia ma podržia. A podržali, bolo to veľmi milé.
Cítite sa tu ako doma?
- Ak prídem na Slovensko, tak viac času trávime na chalupe v Banskej Štiavnici. No keď prídem do Martina, vždy ma naplní taký zvláštny pokoj. Cítim v tomto meste pohodu, aj keď sa to tu veľmi zmenilo. Hoci je to už úplne iné mesto ako za môjho detstva a mladosti, je to vždy veľmi sentimentálne a milé.
Čo väčšinou robíte, keď sem prídete za rodičmi?
- Spím. Stále spím a všetci okolo mňa chodia po špičkách, aby ma nezobudili, lebo sa konečne môžem vyspať. Vôbec nikam nechodím, málokedy idem do mesta a fakt netuším, aké sú tu teraz kaviarne a podniky. Viem len, že je tu Elefant, niekto mi hovoril, že tam nedávno hrala skupina Para.
Asi teda nemáte popri práci čas relaxovať?
- Tento rok som mala celkom relaxačný. Najbližšie štyri mesiace ma ale čaká viac práce. Keď sa tak zamyslím, musím sa priznať, že som tento rok veľa neurobila, iba som sa presúvala z miesta na miesto. Robili sme nejaké koncerty, hrala som niečo v Londýne. To však nie je práca. Pre mňa je práca, keď robím na nových pesničkách, takže to ma teraz čaká.
Chystáte sa na nový album?
- Mám už dosť materiálu, musím si k tomu len sadnúť a dokončiť to. Chcela by som nový album, vlastne dva nové albumy, keby sa dalo. Keby sme mali na to čas a keby nám to dovolil vesmír.
Vyhovuje vám život v Londýne? Asi sa tam novinári nestarajú o to, v čom chodíte oblečená do supermarketu...
- Veľmi mi to vyhovuje, je to super. V sedemnástich rokoch som odišla z domu ako totálne neznámy človiečik z Martina. Od osemnástich žijem v šoubiznise, a to je dosť vyčerpávajúce. Počas tých desiatich rokov som úplne zabudla, kto som. Ja ako človek, nie ako Jana Kirschner. V Londýne som sa musela vrátiť sama k sebe, naspäť na zem.
Takže je to ako na začiatku kariéry, keď vás ešte ľudia nepoznali a nechodili na vaše koncerty?
- V Londýne som dostala zopár životných faciek, prvých naozajstných. Dovtedy som mala pocit, že ma všetci naokolo iba čičíkajú, všetko sa darilo. Bolo treba zapracovať a všetko stálo na tom, že sa buď zbalím a pôjdem domov, alebo to prekonám a budem sama pred sebou za hrdinu. Potom mi už bolo jedno, čo si ľudia myslia o platni, hlavné bolo, že som to dokázala a nepotopila som samu seba.
Publikovalo sa o vás, že odchádzate z Londýna do New Yorku a potom zase, že v Londýne zostávate, lebo sa vám tam darí. Čo teda plánujete v najbližšom čase?
- Dosť veľa toho narozprávam. Keby si všetci zapisovali, čo všetko chcem robiť... U mňa sa to všetko vždy dosť rýchlo mení. Začala som sa napríklad učiť francúzštinu alebo hrať na piano a potom na gitaru. Vždy nakoniec niečo z toho, čo si naplánujem, splním, aj keď mi to trvá nejaký čas. New York milujem, je to pre muzikanta fantastické miesto na život. Londýn je pre mňa tak trochu cudzí, a preto som chcela odísť. Ale ešte to vydržím, lebo veci sa začali hýbať tým správnym smerom a mám tam už aj dosť priateľov. Doma je doma a hoci to nie je Slovensko, je to fajn a už sa tam necítim tak cudzo.
Myslíte, že sa budete venovať hudbe celý život? Viete si predstaviť aj iný smer svojej kariéry?
- Viem si predstaviť, že by som robila nejaký čas niečo iné, ale popri tom by som si určite hrala a robila hudbu. Často som s obľubou hovorila, že by som napríklad predávala zmrzlinu. Občas mávam také stavy, že pôjdem študovať a budem robiť niečo užitočné. Raz za čas ma totiž premkne taký pocit, že muzikanti nevyrábajú niečo nevyhnutné. Pre mnohých ľudí hudba nie je podmienkou života, ale podľa mňa sa bez nej nedá žiť.
JANA KILÍKOVÁ
