O Nikolke Konkoľovej som vedela len toľko, že je nominovaná na šachovú olympiádu telesne postihnutých do Moskvy. Naoko zdravé jedenásťročné dievča sa potichu pozdravilo. Nikolku bolo sotva počuť, len pohyb pier naznačoval, že sa o niečo také pokúsila. „Nikolka odmalička nosí korzet. Zdá sa, že ju sťahuje nielen fyzicky, ale aj psychicky. Má veľmi krehkú chrbticu. Stačí jeden nešikovný pohyb a môže zostať na vozíčku. Mám pocit, že práve táto skutočnosť jej bráni voľne sa pohybovať a bezprostredne komunikovať s okolím,“ prezradil Emil Konkoľ. Jeho dcéra prišla na svet s vrodenou chybou chrbtice. „Mala o pol stavca viacej, ako normálny človek. Keby ten malý kúsoček lekári neodstránili pomocou operácie, skončila by na vozíčku. Potrebuje dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť. “
Šach je Nikolkina šanca do budúcna
V pohodlí gauča držal Emil Konkoľ v náručí svoju dcéru po celý čas rozhovoru. Keď začal rozprávať o tom, prečo práve Nikolka a šach, v jeho očiach by ste spozorovali náznak nádeje. „Ako bývalý atlét a vrcholový športovec som si uvedomil, že jediný šport, ktorému sa Nikolka môže naplno venovať, je šach. Na to, aby človek logicky uvažoval, potrebuje neustále rozvíjať svoju myseľ a dopriať jej aktívny odpočinok. Šach, to sú teda aj pravidelné prechádzky. A tie naša dcéra potrebuje hlavne kvôli sebe. Chceli sme, aby vyplnila diery v čase, keď zdravé deti budú lietať po vonku, zatiaľ čo ona by sedela doma a v tichosti im závidela. A naviac, želali sme si, aby nezostala priemernou, ale aspoň v niečom vynikala. Veríme, že práve šach jej pomôže začleniť sa normálnym spôsobom do života,“ povedal otec.
Patrí k slovenskej špičke
Nikolka sa zoznámila so šachom v útlom detstve. V troch rokoch dokázala samostatne pohybovať figúrkami po šachovom plátne, pričom prvé úspechy prišli už v predškolskom veku. Tie boli predzvesťou ďalších. Dnes patrí vo svojej vekovej kategórii ku slovenskej špičke. Živý dôkaz nájdete v jej „kráľovstve“. Steny vyzdobené diplomami či oceneniami z regionálnych, ako aj národných turnajov, množstvo trofejí na poličkách, z ktorých visia desiatky medailí, to všetko svedčí o tom, že dievčatko šachom žije. Na otázku, kto ju naučil hrať tak výborne šachy, odpovedala jedným slovom: „Ocino.“ Ten bol jej osobným trénerom a oporou od začiatku.
Hľadá sa osobný tréner
Emil Konkoľ hľadá v súčasnosti pre dcéru osobného trénera: „Venoval som sa jej dlho. Naučil som ju všetko, čo som vedel. Viac už nie je v mojich silách. Nikolka hrá náročné šachy a štafetu musím prenechať niekomu inému,“ priznáva.
„Keď chceme udržať Nikolku v slovenskej špičke, musí výkonnostne rásť a u nej, ako u dieťaťa s určitým telesným postihnutím, to nie je také jednoduché. Bolo by fantastické, keby sa našiel psychológ a zároveň šachista, ktorý by nám pomohol. Stačil by aj niekto na diaľku. Šach jej totižto pomáha zvykať si na spoločnosť, spoznávať ľudí a nebáť sa ich,“ vyjadril sa o Nikolke Jozef Hlaváčik, predseda Turčianskeho šachového centra v Martine, kde dievčatko trénuje a kde sa zdala byť aspoň nachvíľu uvoľnená. Nebola ustráchaná a uzavretá ani schovaná v náručí svojho otca. "Je to preto, lebo nás už dôverne pozná. Turnaje jej dávajú možnosť konfrontovať sa s novým prostredím a prekonať strach z ľudí či zo života," vysvetlil predseda klubu.
Do Moskvy potrebujú sponzora
Z desiatich víkendov trávia Konkoľovci v priemere deväť na súťažiach. Väčšina nevie, že hrať profesionálne šach, je pre túto rodinu finančne náročná záležitosť. „Veľakrát musíme na súťaže cestovať do iného mesta, kde aj nocujeme. Turnaje trvajú niekedy tri dni v kuse," konštatoval Emil Konkoľ, ktorý sa aj kvôli svojej dcére vzdal profesie učiteľa a išiel robiť robotníka. Takto je flexibilnejší a zarobí viac ako v školstve.
„Časť nákladov jej samozrejme hradí klub, ale fakt, že sprievod rodiča je v jej prípade nevyhnutný, stojí rodinu 100 až 120 tisíc korún (3 319,39 – 3 983,27 €) ročne. Nikolka zatiaľ nemá žiadneho sponzora. Čo je škoda, lebo šanca zúčastniť sa na šachovej olympiáde telesne postihnutých v Moskve, je pre ňu veľkou výzvou. Bohužiaľ, klub nemá prostriedky, ktoré by pokryli náklady sprievodnej osoby. A v prípade Nikolky je prítomnosť rodiča nevyhnutná. Olympiáda sa koná už onedlho a stále nie je isté, či sa na nej Nikolka bude môcť zúčastniť. Všetko visí na financiách,“ smutne poznamenal Jozef Hlaváčik.
Emil Konkoľ k tomu, či si želá, aby Nikolka zažila olympijskú šachovú atmosféru, na záver povedal: „Všetko, čo robím, robím pre Nikolku. Nejde mi o to, aby sa stala svetovou šachistkou alebo vyhrávala turnaje, ale aby si zvykla na ľudí, adaptovala sa do spoločnosti...a v budúcnosti mohla žiť normálne ako zdravá.“ Povedal to hlasom, ktorý ho sprevádzal celý čas. Hlasom, za ktorým sa ukrýva neskutočná láska a obetavosť k dcére a snaha pripraviť jej budúcnosť.
GABRIELA KUBALJAKOVÁ