Prišiel som domov trochu skôr. Obyčajne končím večer o desiatej, vtedy už manželka zvykne spať, no dnes nás šéf rozpustil už o ôsmej. Pokúšam sa odomknúť a hľa, je otvorené. Zasa zabudli zamknúť! Odkedy sa zamkýnajú vchodové dvere na prízemí, všetci to s opatrnosťou flákajú. Vzápätí som sa skoro zabil o topánky, ktoré nechal pravdepodobne náš syn rovno na prostriedku chodby. Bordelár jeden, potichu som zaklial. Všade bola tma, ani cez sklenené dvere spálne nepresvitalo svetlo. Alenka už spí, nuž, má toho chudina cez celý deň dosť, nejdem ju budiť. A tak som si sadol potme do kuchyne a len tak premýšľal, keď tu zrazu počujem akési podivné zvuky. Panebože, to je vzdychanie ako keď… To snáď nie je možné, ale áno, dob-re počujem, aj posteľ vŕzga ako keď… Zostal som ako obarený. Intenzita zvukov sa stupňovala. Moja Alenka tu niekoho má, myslela si, že keď som v práci… Čoho som sa to dožil? Čo som to za chumaja, že som si nevšimol, že jej nestačím? Taký som sa cítil odhodený, zneuctený a pokorený, až mi išlo do plaču. Vypil som dvanástku, čo stála na stole a potom som sa spamätal. Tak, to teda nie! Ho, hó! V mojej posteli sa nijaký donchuan váľať nebude! Vtrhnem tam a spravím im taký cirkus, že na to do smrti nezabudnú. Z tejto kauzy musím vyjsť ako víťaz, inak si o mne budú šepkať všetci, čo ma poznajú. Slaboch a paroháč, tak ma budú volať a za chrbtom sa mi budú smiať. Slastné zvuky gradovali a vedel som, že teraz prišla tá správna chvíľa, keď bude moment prekvapenia najúčinnejší. Postavil som sa a razantne som vykročil smerom k spálni. Už-už som chcel siahnuť na kľučku dverí, keď sa dnu rozsvietilo svetlo, ktoré osvetlilo chodbu.
Vtedy to prišlo. Keby bol do mňa udrel blesk, bol by som menej zaskočený. Prvé, čo som si všimol bolo, že chodba je premaľovaná. A šatník, ten je posunutý doprostred. Do kelu, tá polička, tá tu tiež predtým nebola, aj koberec je vymenený… Pochopil som, až keď som vyšiel z bytu na chodbu. Z výťahu som omylom vystúpil o poschodie nižšie a pivo, čo som vypil, bolo susedovo. E. MOLČÁNIOVÁ