V premiérovom zápase proti Trenčínu mali už martinskí tréneri konečne kompletnú zostavu. Azda len s výnimkou Petra Trokana, ktorý sa po nedávnej operácii kľúčnej kosti iba zotavuje. Po zápase sme ho zastihli pred martinskou kabínou.
Ako sa vám pozdávalo stretnutie spoza plexiskla?
- Bolo nesmierne ťažké a naše víťazstvo bolo vydreté. Chalanom motivácia rozhodne nechýbala, ale možno aj preto im spočiatku viazla súhra. V druhej tretine sa to už zlepšilo, dostali sme sa do tempa, ale ešte to nebolo ono, lebo určite vieme hrať aj lepšie.
Kedy sa začalo rodiť martin-ské víťazstvo?
- Nepochybne to bolo pri hre štyroch na štyroch, keď vyšla Jarovi Törökovi individuálna akcia, ktorú technicky a najmä s rozumom zakončil. Po treťom góle to už bolo jednoznačné, hoci v závere sa húževnatý súper, tak ako ho poznáme, nemienil vzdať.
Aký pocit má hráč, ktorý musí nútene postávať za mantinelom?
- Nie je to nič príjemné. Žiaľ, ešte si toho užijem, lebo musím mať päť týždňov rameno v absolútnom pokoji. Potom sa uvidí. Ak to bude dobré, a ja verím, že áno, budem môcť pomaly začať rehabilitovať. Pri optimistickom scenári sa na ľad môžem dostať o necelé tri mesiace.
(JK)