Článok pokračuje pod video reklamou
Prepadol z latiny
Výtvarné nadanie v ňom vybadal aj profesor martinského gymnázia – maliar Jaroslav Vodrážka, ktorý ho nabádal, aby vyskúšal štúdiá v Prahe. Tá však bola priďaleko, a tak sa dal radšej zlanáriť na herectvo do Bratislavy. Na svedomí to mala tak trošku Oľga Borodáčová, ochotníčka a rodáčka z neďalekého Záturčia. Všimla si, že mladý Ferko radšej než do školy chodieva do vrútockého katolíckeho domu, kde fungoval divadelný súbor. Vycítila v ňom talent a posmelila ho. Všetko vyriešil reparát z latinčiny. V roku 1938 odišiel z gymnázia do Bratislavy na dramatickú a hudobnú akadémiu. Otec ostal sklamaný. Hoci jeho syn zdedil po ňom krásny hlas a spev, chcel mať z neho železničiara. Naopak, matka Ferkove túžby chápala. Aj ju - uvedomelú zemianku Tildu Thomkovú z Folkušovej, to ťahalo k divadlu a patrila vraj k celkom talentovaným ochotníčkam...
Spolubývajúci „veľkého“ filmového Jánošíka
V Bratislave sa František Zvarík začlenil do neskoršej silnej hereckej generácie – k Júliusovi Pántikovi, Františkovi Dibarborovi či Karolovi Zacharovi a Paľovi Bielikovi, s ktorými žil v jednom byte. S Karolom Zacharom, ktorý si pod vplyvom pedagóga a režiséra Janka Borodáča zmenil priezvisko Legény na matkino Zachar, si rozumel najviac. Spájala ich spoločná vášeň – kresba a huncútstva. Ak sa objavili spoločne na javisku Slovenského národného divadla, bavili sa. Kým Zvarík pred obecenstvom odriekal svoj vážny monológ, Zachar ho rozosmieval lapaním neviditeľných bĺch... Ich cesty sa rozišli, keď Zvarík v roku 1944 prijal ponuku hrať v prvom farebnom filme. Režisér Martin Hollý st. mu vo filme Hanka sa vydáva zveril titulnú postavu ženícha. Život prostého ľudu v krojoch a zvykoch na dedine odišli nakrúcať s malým štábom do Brezna.
Pierot s puškou
Lenže Hanka sa nevydala, lebo v auguste 1944 vypuklo Povstanie. Štáb sa odmietol vrátiť s technikou do Bratislavy, ale rozhodol sa kamery poskytnúť histórii. Paľo Bielik, ktorý po Martinovi Hollom prevzal na filme režisérsku taktovku, natočil s kameramanom Karolom Krškom autentické zábery z Povstania i bojov. Ukryli ich v hrobke na cintoríne v Ponikách a po vojne ich Paľo Bielik využil v historicky cennom filme Za slobodu.
František Zvarík sa od Bielika oddelil a pridal sa k Andrejovi Bagarovi, s ktorým založil Frontové divadlo. Tvorili ho členovia martinského Slovenského komorného divadla a priamo na bojisku, na ktorom zaznievala paľba, privádzali partizánov na iné myšlienky. Po mesiaci to umelci zabalili. Zvaríka to z bystrických hôr ťahalo domov. Vedel, že rodičia sa ukrývajú u starých rodičov vo Folkušovej a tak sa vydal za nimi. Tesne pred dedinou ho však zajala nemecká hliadka a naložila do vlaku. Uprostred noci z neho vyskočil, no opäť padol do rúk nepriateľa. Niekoľko mesiacov prežil vo väzení, istý čas zdieľal spoločnú celu s Paľom Bielikom.
Pani plukovníková Eva Krížiková
Po oslobodení sa vrátil na scénu Slovenského národného divadla. Hoci túžil po činohre, na desať rokov sa stal členom opery. Prehovorili ho kolegovia, keď počuli jeho spev... Po návrate na dosky hovoreného slova stvárnil František Zvarík dve stovky postáv, zahral si v desiatkach filmov ako Varúj!, Posledná bosorka, Obchod na korze, Červené víno, Spadla z oblakov, Kára plná bolesti. Pred kamerou stál naposledy v roku 2002 vo filme Kruté radosti, na javisku domácej scény minulý rok v júni. Inscenáciu Tančiareň opustil po tom, ako mu operovali kĺb a zastihla ho jedna z mnohých mozgových príhod.
Na scéne Slovenského národného divadla prežíval svoj veľký svet i lásku. Zaľúbil sa do drobnej, o 13 rokov mladšej kolegyne - Evy Krížikovej, s ktorou sa oženil. V súkromí ju zvykol volať pani plukovníková, no aj napriek tomu s ňou v manželstve zotrval 47 rokov. Spoločne vychovali dcéru Barboru, ktorá síce chcela rodičov nasledovať do divadla, no napokon skončila v diplomatických službách. K Tálii nemá vzťah ani Zvaríkov syn z prvého manželstva s dcérou básnika Ivana Krasku, ktorá tragicky zahynula. Syn Ján je úspešný podnikateľ.
Bíjaval sa s Martinčanmi
Zvarík ako všestranne zameraný umelec po sebe zanechal aj memoáre Pierot s puškou a Pierot bez pušky, množstvo nahrávok ľudových piesní, operných árií a slovenských evergreenov a tiež zbierku obrazov a portrétov. Verne okopíroval Monu Lisu a v zákulisí divadla vznikli portréty jeho kolegov, ktoré verejnosť pozná vďaka známej výstave Na scenári maľované. Jeho obrazy boli vystavené aj v historickej budove Slovenského národného divadla.
Ukázal ich aj rodákom vo Vrútkach, kam rád prijímal pozvanie. Naposledy do Dolného Turca zavítal v roku 2001 aj s kurátorom jeho výstavy Ladislavom Chudíkom. Vrútočania si tohto čestného občana pamätajú, že napriek vysokému veku bol veselý, rozsieval okolo seba zábavu a umenie. Vrútky František Zvarík nikdy neprestal milovať. Patril ku generácii, ktorá bola na svoje rodisko hrdá. V rozhovore Zuzany Bukovskej z roku 1994 priznal, že v detstve i dospievaní viedli s rovesníkmi z Martina boj a neraz sa stretli v šarvátke. „Martin bol mestom, ktoré sa veľmi líšilo od Vrútok. Vrútky mali v tých časoch mimoriadne dobré futbalové mužstvo, skoro sme boli majstrami slovenskej ligy, a Martin nemal. V Martine bola Matica slovenská, gymnázium a zveľaďovací ústav a Vrútky zasa takéto inštitúcie nemali. Ale už v tých časoch mali plaváreň a ja som bol celkom dobrý plavec. A bola tu Slávia, a tam sa usporadúvali slávne plesy... V tých časoch sme mali vo Vrútkach veľmi krásne dievčatá. Na naše korzo, aj keď nebolo dlhé, chodili aj mládenci z Martina. No a to bol často dôvod na bitku. A vôbec, boli sme akísi iní než Martinčania. Vysmievali sme sa im, že sú kalužiari... Martin dnes, pravdaže, už vnímam celkom inak. Prehĺbil sa cez brata, ktorý bol primárom na gynekologickom oddelení. Žiaľ, zomrel predčasne...“
MIROSLAVA DÍREROVÁ
