Zúčastnili ste sa na svojej druhej olympiáde. Kým v Aténach ste skončili na 19. mieste, teraz v Pekingu to bolo 11. miesto. Napriek spomínanému výraznému posunu, bolo na záberoch televíznej obrazovky cítiť, že nie ste spokojná. Prečo?
- Veľmi som chcela uspieť v semifinálovom behu a postúpiť medzi osmičku najlepších – do finále. Možnože, keď človek veľmi chce, niekedy sa mu predsavzatie nesplní. Asi mi ozaj chýbalo viac šťastia. Pri takých pretekoch bolo treba mať aj ten povestný kúsok šťastia, lebo keď sa to neprikloní na jeho stranu, nemusí mu stačiť, čo má natrénované. Napriek určitému sklamaniu som ale bola rada času na úrovni svojho maxima. Dosiahla som svoj tretí najlepší výkon atletickej kariéry, takže aspoň to je pre mňa satisfakciou, že roky tvrdej prípravy nevyšli nazmar.
Do semifinále ste postúpili priamo, bez toho, aby ste museli čakať na výsledné časy súperiek. Takticky ste to výborne zvládli, môžete už s odstupom času a trochou nadhľadu zhodnotiť, či ste v semifinálovom behu neurobili nejakú taktickú chybu?
- S istotou môžem povedať, že ak by som si mala ten beh zopakovať, bežala by som rovnako. Premietala som si ten beh niekoľkokrát a nezdalo sa mi, že by som to takticky nezvládla. Keď som opakovane videla, ako sa pretekárky predomnou strkali, mohla som byť ozaj rada, že som bežala za nimi a držala sa ich bez toho, aby mi mohli ujsť. Žiaľ, nohy ma neposlúchali tak, ako by som si želala. Sily, ktoré som potrebovala o päť minút dvanásť, sa do mňa vliali až o minútu dvanásť. A to už nestačilo na postup. Z taktickej stránky som sa možno dopustila jednej malej chyby pri vybiehaní do cieľovej rovinky. Bola som za Mutolaovou, ktorá chcela obehnúť jednu pretekárku, lenže takmer jej skočila na pätu, a to ju pribrzdilo. Aj ja som tiež bola nútená pribrzdiť a potom chvíľu trvalo, kým som nabrala tempo.
Ako to hneď po odbehnutí hodnotil váš tréner Pavel Slouka?
- Zhodnotili sme to rovnako. Predsa vieme, čo sme natrénovali a vedeli sme, na čo mám. Keďže sa bolo treba prebojovať cez dve behy do finále, dôležitú úlohu mohlo zohrať šťastíčko. Nielen u mňa. Predsa vypadlo veľa hviezdnych pretekárok, od ktorých sa postup očakával. Mnohé som počas tejto sezóny porážala. Šťastie, žiaľ, obišlo aj mňa. Boli tam aj veľké sklamania, ale aj prekvapenia, že sa do finále dostali pretekárky, s ktorými sa do finále vôbec nepočítalo.
Hralo vám počasie v Pekingu do karát, alebo vám bolo súperom?
- Atletike počasie vyšlo. Pred olympiádou sme boli na sústredení v Japonsku a keď sme prišli do Pekingu, tak nám bola zima. Deň pred naším príletom pršalo, takže nebol ani smog. Mnohí tvrdili, že také počasie, ako bolo počas atletických súťaží na olympiáde, tam vraj nebolo počas celého roka.
Vo viacerých rozhovoroch ste sa vyjadrili, že lepšie spomienky máte na olympiádu v Aténach ako na olympiádu Pekingu a to navzdory tomu, že ste si vylepšili umiestnenie. Prečo?
- Nehodnotila som to podľa umiestnenia, ale atmosféry v olympijskej dedine. V Aténach som sa cítila viac ako doma, bolo tam viac pokoja. Teraz sme boli ubytovaní s Moldavcami v jednej budove a mali sme menej súkromia. Celkovo v olympijskej dedine v Pekingu nebolo miesta, kde by sa dalo odreagovať a nemyslieť na súťaže.
Užili ste si aj trochu nešportového Pekingu?
- Nie veľa. Ponáhľali sme sa čím skôr domov, lebo ma ešte čakali nejaké štarty. Žiaľbohu, choroba mi niektoré z pláno-
vaných prekazila. V Pekingu som mala len tri dni na to, aby som kúpila domov nejaké suveníry a pozrela som si niektoré pamätihodnosti - zakázané mesto a Čínsky múr. To aj boli dva ciele, ktoré som si chcela splniť.
Tento rok ste mali fantastickú sezónu. Nielenže ste sa prepracovali do svetovej špičky, ale počas celej sezóny ste s ňou držali krok. Ktorý z výsledkov si ceníte najviac?
- Olympiáda je niečo výnimočné, ale každé preteky majú svoje čaro, ale napriek tomu viac spomínam na preteky, ktoré sa mi nevydarili. Na tie, na ktorých som sa vytrápila, lebo sa snažím pri spomienke na ne nájsť chyby, aby sa už neopakovali. Tie dobré preteky a výsledky asi začnem rozoberať až vtedy, keď skončím. Vtedy bude viac času bilancovať, čo všetko som dosiahla vo svojej kariére.
Keď vás vidím bežať na vý-znamnom svetovom podujatí so skvelými svetovými esami, vždy si spomeniem, z akých skromných podmienok ste sa vypracovali do svetovej špičky. Aj teraz trénujete na škvarovej dráhe v Martine, alebo aj v aleji štiavnického kaštieľa. Za tartanom musíte cestovať doslova stovky kilometrov...
- Podmienky sa vôbec nelepšia a často si hovorím, že to už horšie ani nemôže byť. Ale mýlim sa, lebo žiaľbohu je to z roka na rok horšie. V Martine sa atletické podmienky roky nezlepšili. Sú tu štyri škvarové dráhy, ale ani jedna nezodpovedá prísnejším kritériám. Štadión je doslova v dezolátnom stave. Keby som nemala niekoľkých sponzorov, ktorí mi pomáhajú, neviem-neviem. Je to všetko cez kamarátov a rodinných známych.
Sezónu ste zakončili slovenským rekordom na 600 metrov časom 1:26:96 na tartane v Dubnici. Bolo to cielený útok na rekord na, pre vás nezvyčajnej trati?
- Šesťstovku som v kategórii senioriek ešte nebežala. Doteraz držím rekord v behu na jeden kilometer, aj to iba na dráhe v hale. Po návrate z olympiády som bola chorá, týždeň som brala antibiotiká. Po doliečení som sa potrebovala rozbehnúť pred pretekmi v Stuttgarte. Vyhovovalo mi, že organizátori mítingu zaradili do programu šesťstovku. Určite mi to pomohlo, hoci tesne predtým som bežala českú extraligu za Brno a absolvovala som osemstovku a aj polovičnú trať.
Po majstrovstvách Slovenska, ktoré nasledovali, ste „zavreli“ tohoročnú sezónu. Ako si vychutnáte dovolenku?
- Chcela by som ísť k moru, ale aj v Chorvátsku sa ochladilo, takže uvidím. Mám na pláne absolvovať i regeneračné sústredenie v kúpeľoch, pravdepodobne v Piešťanoch. Lenže ani to ešte nie je isté. Isté je iba to, že prvý novembrový deň už začíname prípravu na novú sezónu.
Čo by malo byť jej vrcholom?
- Mali by to byť majstrovstvá sveta v Berlíne. Dovtedy bude veľa mítingov a určite aj preteky seriálu Zlatá liga.
V tejto sezóne ste sa udomácnili na časoch pod dve minúty, ale o 25 stotín sekundy ako váš osobák je lepší slovenský rekord Gabriely Sedlákovej z roku 1987. Je aj prekonanie tohto rekordu pre vás výzvou?
- Určite. Myslela som si, že by rekord mohol padnúť už v práve skončenej sezóne, ale okolnosti boli proti. Mrzí ma, že rekord nepadol práve na olympiáde. Každopádne sa chystám s tým niečo urobiť. Dosiahnuť čas na hranici rekordu, si ale vyžaduje aj súhru okolností. Verím, že sa toho všetkého dočkám. JÁN KŔČ