Odvtedy sme hľadali spôsoby, nápady a argumenty, ako presvedčiť porotu, že Martin si titul zaslúži. Už v prvom kole bolo zrejmé, že historické zásluhy, spätné pohľady na zašlú veľkosť a slávu mesta v súťaži takmer nezavážia, že dôležitá je perspektíva, definovanie cieľov, ktoré by mohli byť z nejakého dôvodu zaujímavé aj z európskeho kontextu. Kľúčovými pojmami sa stali inovatívnosť, kreatívne spoločenstvo, kultúrna diverzita, európsky medzikulturálny dialóg a pod.
Existovali aj nevyslovené kritériá
Výberová komisia skúmala projekty štyroch miest, ktoré súperili v poslednom kole, predovšetkým z hľadiska spomínaných pojmov. Aspoň oficiálne. Dnes pripúšťam, že existovali aj nahlas nikdy nevyslovené kritériá, ktoré mohli mesto Martin odsunúť z boja o víťazstvo. Tým prvým je jeho veľkosť, či skôr malosť. Nikde sa síce nepíše, aké veľké musí byť mesto, ktoré chce v súťaži uspieť, ale bolo nám všetkým jasné, že Martin sa v porovnaní s inými európskymi hlavnými mestami kultúry ocitá na samom konci tabuľky. Menšie ako stotisícové mesto sa nikdy v histórii európskym hlavným mestom nestalo. Tomu asi všetci rozumieme, veď zvažovať sa zrejme musí viacero aspektov, napríklad infraštruktúra, ako dlho sa potenciálny turista môže v meste zdržať, aká je jeho ekonomická sila, ale i rozpočet, ktorý je mesto schopné venovať na kultúru atď.
Martin je naozaj slovenský
Túto našu zjavnú nevýhodu sme sa snažili eliminovať spoluprácou so Žilinským samosprávnym krajom, s mestom Žilina a Dolný Kubín prostredníctvom projektu, ktorý svojím rozsahom zasahoval minimálne bývalý Stredoslovenský kraj, ale výberová komisia evidentne nevyberala kultúrny región, ale mesto. Z tohto hľadiska boli Košice po vypadnutí Bratislavy naozaj najhorúcejším favoritom a musíme uznať, že právom. Košice sa naozaj podobajú na mnohé európske mestá, ktoré porota pozná z iných kútov Európy – stojí tam nádherná katedrála, veľké divadlo, po uliciach chodia električky, pôsobia v ňom univerzity a vysoké školy, pešia zóna je upravená, dostatočne rozľahlá a zaľudnená, azda sa ani neoplatilo s nimi súťažiť.
A predsa, videlo sa nám, že aj my v Martine máme isté prednosti, ktoré by pri vzájomnom meraní síl mohli zavážiť. Napríklad fakt, že v Martine sa nachádza sídlo niekoľkých významných celonárodných kultúrnych inštitúcií. Alebo skutočnosť, že práve z nášho mesta vzišli rozhodujúce duchovné, kultúrne a napokon aj politické iniciatívy pri formovaní modernej slovenskej identity. A napokon aj to, že toto mestečko postavili naozaj Slováci, (je síce skromné, ale naše) a ak by malo byť jedným z cieľov súťaže predstaviť Slovensko Európe v jeho čírej, nefalšovanej autentickej podobe, tak by sa to najlepšie malo podariť prostredníctvom Martina.
A tu sme kdesi pri druhom, nahlas nikdy nevyslovenom kritériu, ktoré sa týka samej podstaty súťaže – ide o to, aby sa prostredníctvom súťaže o EHMK predstavili jednotlivé národné kultúry alebo ide o európsky projekt, ktorý cez ideu multikultúrnosti a multietnicity preferuje globalizačné tendencie v európskom kultúrnom priestore? Výber Košíc a Marseille za európske hlavné mestá kultúry roku 2013 dáva tušiť odpoveď.
Naším projektom bola komisia nadšená
Nijako tým nechceme znižovať kvalitu košického projektu. Košice vložili do svojej kandidatúry enormné úsilie, veľké finančné prostriedky, ukázali vzácnu jednotu medzi prípravným tímom, vedením mesta a občanmi. Entuziazmus Košičanov bol skutočne obdivuhodný a ich vnútorné presvedčenie, spolu s jednotným „ťahom na bránu“ a čiastočne aj štedrými podmienkami, sme im mohli aj závidieť. Napriek tomu som však osobne presvedčený, že v súťaži nesklamal a nezlyhal ani Martin, ktorý urobil v tomto roku obrovský krok vpred a náš projekt pod názvom M art IN niektorí členovia výberovej komisie hodnotili ako projekt hodný kultúrneho centra Slovákov, ba dokonca sme počuli hodnotenie, že išlo o najlepší v súťaži. Potvrdili nám to nielen domáci hodnotitelia, ale aj naši kolegovia z Bordeaux a z Marseille, s ktorými sme naďalej v kontakte. Napriek profesionálnej kvalite projektu, ktorý sa vyznačuje intelektuálnou náročnosťou, trvalou udržateľnosťou, ponúka systém a štruktúru a mohol by zásadným spôsobom prispieť ku kvalitatívnemu posunu vo vnímaní kultúry na Slovensku, komisia Martin nevybrala. Otázka znie, či to chceme chápať ako „prehru“?
Martin možno prehral, ale...
Iste, v súťaži, kde vyhráva iba jeden, všetci ostatní iba prehrávajú. Ak teda niekto povie, že Martin prehral, nebudem protestovať. Skúsim však dodať to povestné „ale“. To, či Martin vyhral alebo prehral, sa uvidí o niekoľko rokov. Prečo? Lebo súťaž o titul EHMK bola pre mesto, pre jeho vedenie, pre jeho kultúrnu a intelektuálnu elitu, ale aj pre jeho občanov zvláštnou a výnimočnou skúsenosťou, ktorá by mala byť čo najlepšie zúročená. Táto skúsenosť nás uistila v tom, že sme v tomto meste schopní formulovať zmysluplnú víziu budúcnosti, že sme schopní definovať tvár mesta, ako by malo vyzerať o niekoľko rokov, že tu žijú a pracujú ľudia, ktorí sú schopní svoje sily vložiť do spoločného cieľa, lebo si svoje mesto predstavujú nielen ako mesto slávnej minulosti, ale aj ako mesto potenciálne vzrušujúcej a pulzujúcej budúcnosti.
Projekt možno odložiť, no sú tu aj iné možnosti
Táto súťaž by mala upozorniť aktuálne aj budúce vedenie mesta, že jeho najväčším bohatstvom nie sú iba investície, fabriky, inštitúcie, ale predovšetkým jeho obyvatelia, jeho tvoriví občania. Mesto je povinné vytvárať pre nich podmienky, pýtať sa na ich názor, využívať ich nápady. Ak to bude robiť, Martin dlhodobo bude vyhrávať. Ak to bude robiť iba formálne, tak postupný ústup z pozície kultúrneho a duchovného centra Slovenska bude pokračovať. Z mesta budú odchádzať mladí a schopní ľudia a význam Martina bude postupne upadať.
Ako by tieto procesy mohlo mesto riadiť a využívať, na to čiastočne odpovedá projekt EHMK 2013, ktorý by sa teraz nemal na mestskom úrade odložiť ad acta. ale by sa ním mali naďalej zaoberať príslušné komisie a navrhnúť, čo môže mesto z projektu realizovať. A čo je snáď najdôležitejšie, v meste by nemal utíchnuť začínajúci kultúrny dialóg. Naším najpozitívnejším zážitkom pri príprave kandidatúry bola totiž skúsenosť, že do spolupráce na projekte a do aktivít sa zapojilo veľké množstvo ľudí z martinských, ale aj žilinských, dolnokubínskych či banskobystrických inštitúcií či občianskych iniciatív, ľudí, z ktorých sa mnohí predtým ani nepoznali. Ich nadšenie, kreativita, ochota zapojiť sa do spoločnej práce vytvorila tú zvláštnu, dobrú energiu, ktorú by bola škoda premárniť.
Kultúru sa oplatí podporovať
Viem, že v meste sú isté tendencie, ktoré ma nútia napísať, že takéto obavy sú opodstatnené. Mnohí totiž celú súťaž vnímali iba veľmi povrchne a od začiatku neverili nielen v úspech, ale ani vo význam celého podujatia. Ako som už napísal, v niektorých jeho aspektoch som skeptický aj ja, ale nepochybujem, že súťaž odhalila aj mnohé nedostatky slovenského kultúrneho života, kultúrnej politiky štátu, regiónov a najmä jednotlivých súťažiacich miest. Zároveň však naznačila, že sa oplatí hľadať nové cesty a spôsoby systematickej podpory kultúrnych aktivít, ktoré by v konečnom dôsledku mohli prebudiť oveľa väčší záujem občanov o veci verejné, o spoločné hodnoty, o vytváranie pozitívnej atmosféry v meste.
Som presvedčený, že takéto nové prístupy naznačila aj krátka existencia neziskovej organizácie Dotyky a spojenia, ktorá sa na chvíľu stala hýbateľom a križovatkou kultúrnych aktivít v meste. Verím, že týmto hýbateľom by mala a mohla ostať aj v budúcnosti, ak vedenie mesta uzná, že jej vznik a pôsobenie malo pozitívny dosah na kvalitu a pestrosť martinského kultúrneho života. Z aktivít neziskovej organizácie by som chcel pripomenúť jej podpornú činnosť pri vzniku celého radu podujatí a z jej vlastných najmä festival Jazzalife, Kultúrne leto, rómsky festival a Gagy v hlavnom meste. Onedlho predložíme mestskému zastupiteľstvu podrobnú správu o činnosti spolu s návrhom koncepcie jej budúceho fungovania. Podstatné je, že práve nezisková organizácia Dotyky a spojenia, aj keď pod novým názvom, by sa mala stať garantom toho, že v budúcom kultúrnom živote mesta Martin sa nestratia idey zakódované v našom projekte M art IN. Keď sa takáto kontinuita zachová, Martin neprehral.
The game is over? Nie!
Deň po vyhlásení výsledkov som bol rozhodnutý odlepiť zo svojho auta nálepku s logom M art IN. Súťaž sa predsa skončila. The game is over. Pršalo, takže som si povedal, že stačí zajtra, ale neodlepil som ju. Ani na tretí, ani na štvrtý, a je tam dodnes. Nostalgia? Možno, ale vidím, že si nálepku neodlepili ani mnohí iní Martinčania. Buď sme všetci nedbalí, alebo pre nás Martin ostáva kultúrnym hlavným mestom bez ohľadu na verdikt medzinárodnej poroty. Asi by to malo tak aj byť, ibaže by sme preto mali urobiť všetci o niečo viac, ako si nechať na svojich autách nálepky. Možno sa zo začiatku stačí iba zaujímať o to, čo všetko sa v našom malom meste deje. Možno sa skúsiť do niečoho osobne zapojiť. A celkom určite žiadať od mestského zastupiteľstva, aby na kultúru venovalo z rozpočtu aspoň taký zlomok percenta, ako to bolo tohto roku. Košice investovali do kultúry pre rok 2008 1,8 percenta svojho rozpočtu. A Martin? Nemáme presné čísla, ale podľa našich výpočtov to bolo výrazne pod úrovňou jedného percenta. Nevadí, aj to pridané bolo v tomto meste cítiť. Nevracajme sa späť do minulého status quo, kde začína šeď, nenáročnosť, priemer a „osvedčené hodnoty“. Nie sú hodné odkazu kultúrnej minulosti nášho mesta.
PETER KOVÁČ
(Medzititulky MY TN)