m, ale aj na to, ako ovplyvnil jeho profesionálnu tvorbu.
Stvárňovali ste svojho vlastného otca. Aké to bolo? Je ľahšie stvárňovať blízkeho človeka?
– Nebolo to ani ľahšie, ani ťažšie. Chcelo to ale viac zodpovednosti. Otca som veľmi dobre poznal a vedel som, ako vyzeral. Dal som si predsavzatie, že ho stvárnim realisticky, hoci busty sa dajú spraviť aj abstraktne. Vzhľadom na to, že som vedel, pre koho to robím, do úvahy prichá-dzal iba realistický portrét, ktorý bežne nerobievam.
Predsa len, čo ste pri stvárňovaní portrétu uprednostnili?
– V tomto prípade som nemal veľa priestoru, ako z portrétu dostať niečo viac. Možno aj preto je Mona Lisa známa, lebo má neidentifikovateľný úsmev. Významné portréty sa líšia od menej významných kvôli maličkosti. Otcovi som sa snažil dať najmä vnútorný úsmev. Zároveň som sa snažil, aby vyzeral zahľadený a zamyslený, ale s úsmevom na perách.
Režiséri vyzerajú prísne. Bol taký váš otec?
– Bol prísny iba kvôli zanieteniu pre svoju profesiu a pracovnú zaneprázdnenosť. Ja som ho ako prísneho otca nepocítil. Výchova u nás v rodine bola prevažne na pleciach mojej mamy. Keď došlo k nejakým prob-lémom, zasiahol tvrdou rukou, ale bez toho, aby predtým využil iné nepríjemné prostriedky. Otec mal iný rytmus dňa ako väčšina ľudí. Cez deň bol v exteriéroch alebo zavretý v pracovni, písal až do polnoci a ráno ne-
skoro vstával. Nestretávali sme sa často, najmä potom nie, keď som mal devätnásť rokov, odišiel som študovať do Prahy a úplne som sa osamostatnil. Otec ma vychovával svojou profesiou. Možno o tom ani nevedel. Rád som chodieval na natáčanie do exteriérov aj ateliérov, kde som sa stretával so skvelými hercami, ako boli napríklad Karol Machata alebo Jozef Kroner. Otec určitú skupinu hercov obsadzoval do svojich filmov oveľa viac, pretože sa hodili do jeho koncepcie. K vyhraneným typom, aké vyhľadával, patrili napríklad Jozef Čierny alebo Ľudovít Greššo.
Nemotivovalo vás to, aby ste skúšali pokračovať v stopách svojho otca?
– Netúžil som sa stať režisérom. Keď som mal štrnásť až pätnásť rokov, ťahalo ma to viac k výtvarnej tvorbe ako k herectvu. Hral som dokonca malé epizódy v niektorých filmoch. Hercom som sa nestal pre rečovú chybu, ktorú som nevedel odstrániť. Teraz sa na to až tak veľmi nehľadí. No na viacerých otcových filmoch som sa podieľal inak. Vyrábal som hracie rekvizity. Napríklad pre Alžbetin dvor to boli gotické náhrobky a labutie fontány, pre film Na baňu klopajú som robil banícky betlehem alebo svätú Barboru. Moje diela museli zapadnúť do kontextu filmu a vizuálne doplniť príbeh.
Mali ste pri tvorbe rekvizít pre film niekedy iný názor ako váš otec?
– Otca som bral ako dirigenta orchestra, ku ktorému sa sťahujú všetky nitky. Film je fabrikou, ktorá má svojho riaditeľa, a každý pracovník musí dodať svoju súčiastku v poriadku. Keď potrebovali svätú Barboru z 15. storočia, nebolo treba nič vymýšľať. Keď som ju ukázal kamarátovi, ktorý sa venoval reštaurovaniu sôch, začal špekulovať, či ide o svätú Barboru z Banskej Štiavnice alebo Bystrice. Netušil, že je to len „náhražka“. Myslel si, že mám nejakú sochu z depozitu. Za takéto skúsenosti som bol otcovi vďačný. Neskôr som pracoval na nejakých „chlebovkách“, ale musel som sa držať nôt.
Myslíte si, že z vás mohol byť lepší herec ako sochár?
– Túto otázku si kladiem aj ja. Možno som mohol byť rovnako dobrým architektom alebo hercom. Sochársku profesiu robím už 35 rokov, spolupracujem s okruhom galeristov a architektov. Už si inú prácu neviem predstaviť. BRAŇO GREGOR