Aj tohoto roku vyhlasuje Slovenská džezová spoločnosť súťažnú prehliadku Nové tváre slovenského džezu 2008. Odborná porota pod vedením Matúša Jakabčica na základe zaslaných prihlášok s nahrávkami vyberie osem skupín, ktoré postúpia do finále, ktoré sa uskutoční 30. novembra v Bratislave.
Matúš Jakabčic bol jedným z aktívnych účastníkov martinského festivalu Jazzalife, podujatia, ktoré možno založilo tradíciu festivalu dobrej džezovej hudby v Martine. Táto príležitosť bola dôvodom na niekoľko otázok.
Pred sólovým hraním dávate prednosť džezovým zoskupeniam. V čom je pre vás čaro big bandu?
- Big band je pre mňa kráľovská disciplína v skladateľskej a aranžérskej práci. Vnímam ju rovnako, ako používa maliar plátno a farby, teda v symbióze.
Niektorí ľudia si držia od džezu odstup. Majú pocit, že je veľmi komplikovaný a nemôžu mu porozumieť. Skúste im nejako poradiť.
- Netreba vnímať zbytočne komplikovane žiaden druh umenia. Buď to človeka osloví, alebo nie. Určité vzdelanie je vždy dobré, ale ak sa hoci aj laik o to zaujíma, tak postupným počúvaním sa prehĺbi aj schopnosť hudbu vnímať.
Nie je pre vás Slovensko malé po všetkých skúsenostiach, ktoré máte a najmä po štúdiu v Bostone?
- Situácia na Slovensku sa zlepšuje, lebo je tu veľmi silná mladá generácia a tá posúva slovenský džez ďalej. Je tu nádej, že sa budú dať robiť aj projekty väčšieho rozsahu. Je tu priestor na prácu i nové projekty.
Máte ešte nejaký nesplnený džezový sen?
- Tým sa veľmi nezaoberám, aj keď je to ako život sám. Človek sa môže vydávať napospas všetkému, alebo sa snažiť svoj život aktívne usmerňovať. Ale zas netreba tlačiť na pílu. Vždy je nejaká méta či zážitok, ktorý chceme dosiahnuť.
Dokážete relaxovať?
- Musím mať na to čas a ten som už dlhé mesiace nemal. Taký protipól práce je pre mňa môj šesťmesačný syn. Pri ňom vždy zabudnem na všetko ostatné.
JANA KILIKOVÁ