Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok so starým Vargom som si namaľoval na základe rozprávania i podľa knižky Takí sme
boli od J. Hrušovského. Píše v nej o starom Martine a jeho obyvateľoch,
aj o mojom ujcovi Ivovi.
Zaujal ma najmä príbeh, ako starý Varga, ktorý bol za Rakúsko-Uhorska mestským zriadencom, strieľal z mestských „mažiarov“ na Veľkonočný pondelok pred martinským cintorínom. Súčasne je to aj moja spomienka na Smrtnú ulicu, ako aj na starý židovský cintorín situovaný hneď vedľa. Smrtná ulica dávno zmizla, zmizol aj židovský cintorín so synagógou. Kto sa na to zo starých Martinčanov ešte pamätá? Takto aspoň čosi z toho všetkého ostalo zachytené na mojom obrázku.
Tak toto je jeden z príbehov známeho martinského výtvarníka a architekta Michala Škrovinu v ďalšej zo série obrazových publikácií martinského Vydavateľstva Matice slovenskej. Marta Pastieriková ju nazvala príznačne: Michal Škrovina Príbehy z môjho života. Stačí v nej zalistovať a vybavia sa vám nielen obrázky, o ktorých ste si doposiaľ mysleli, že zapadli prachom času a zrazu ich s prekvapením registrujete v jasných farbách, ale nevdojak musíte obdivovať človeka – tvorcu, ktorý navonok obyčajným veciam a spomienkam dokáže vdýchnuť nový život. Ako píše M. Pastieriková v prológu knihy, myšlienka zostaviť monografiu umelca sa začala formovať na jeho autorskej výstave s názvom Krajina môjho detstva, ktorú sme v roku 2005 videli aj v Etnografickom múzeu SNM v Martine. Podľa nej bolo škoda tú radosť, pohodu a múdrosť obrázkov len tak zvesiť zo stien a nechať „odísť“ do stratena. Podľa nej tvorila ucelený základ možnej publikácie, ktorá ale potrebovala dopovedať. Preto sa v monografii pri obrázkoch insitného umelca objavili aj príbehy. Starý Varga, Únos Európy cez Turiec, Starý Cíger, Čertov vŕšok, Posledná návšteva, Dobrý a zlý Jánošík, Ujčekova vojna... Dopovedávajú symboliku obrázkov, ktoré by sa možno mohli niekomu zdať málo zreteľné. Tomu, kto nepozná maliarov život, jeho zastavenia, jeho spomienky, starý Martin a jeho postavičky...
Nikdy nekončiacou inšpiráciou je pre Michala Škrovinu rodný Turiec – jeho Láclavá i Necpaly, jeho Martin, jeho detstvo. Tento výrazný predstaviteľ slovenského insitného umenia dokázal práve z tejto etapy života čerpať hádam najviac. V jeho prípade je žriedlo naozaj bohaté. Jeho predkovia pochádzali zo známych martinských rodín, ktoré písali dejiny slovenského národného života, a preto lásku ku kultúre vlastného národa vstrebával úplne prirodzene. Ujček Ivo ho naučil základom kresby a olejomaľby, jeho životom prešlo mnoho zaujímavých ľudí a ich príbehov, priateľstvo so spolužiakom ho priviedlo k maľbe na sklo, neskôr si v martinskom skanzene už ako vyštudovaný architekt vlastnými rukami ohmatal staré dedinské chalupy a ich zariadenie. Začal zberať staré džbánky, črpáky, formičky na maslo so zaujímavou výzdobou. S ikonami sa zoznámil v Macedónii, na dobrú pôdu v jeho prípade padlo i stretnutie s ranokresťanskými ilustráciami, perzskými i tureckými miniatúrami, očarili ho románske fresky, ale aj umenie Afriky. Priťahovali ho samorastlí rezbári, učarovala mu maľba na sklo, venoval jej tisíce hodín, aby zdokonalil jej techniku. Na verejnosti sa po prvý raz predstavil v roku 1980, o dva roky neskôr popredný teoretik insitného umenia zaradil jeho obrázky do reprezentantívnej kolekcie slovenského ľudového a insitného umenia pre prezentáciu v Paríži.
Maľuje Turiec, ľudové prostredie, konkrétnych ľudí z detstva, stvárňuje povesti, cirkus i zážitky z ciest i sakrálne motívy. Jeho obrazy sú v zbierkach mnohých galérií, ale i súkromných zberateľov. Oranžová a žiarivo žltá farebnosť jeho obrázkov je osobitá, originálna, kombinácie farieb príznačné. Drevo je v jeho rukách ďalšou matériou, ktorú premenil na umenie. Okrem malieb na drevo sú to hlavne hračky. Začal si ich najskôr robiť len pre seba, no drevených panáčikov nakoniec strúha dodnes. Je známy závesnými vtáčikmi, rybičkami, bizarnými postavičkami. To všetko v monografii nájdeme. Vôbec si ju nemusíte pozerať od začiatku. Ktorúkoľvek stranu nalistujete, dušu vám zrazu naplní pohoda.
VIERA LEGERSKÁ
