Sama v dome s úplne cudzím chlapom

Keď si predstavím tých miniatúrnych živočíchov, ktorí si prenajali náš koberec, strasie ma. Videla som roztoče pod mikroskopom na hodine biológie iba raz, a to mi stačilo. Najhoršie je, že im vôbec neprekáža, ak po nich šliapeme a len tak ich hocičo nezastraší. Kde sú voľakedajšie zlaté linoleá a gumy, na ktorých nečistota nemala šancu... Horúcim saponátom sa ich život skončil v priebehu sekundy, pretože tu nemali žiadnu možnosť úkrytu. A tak, či sa im to páči alebo nie, najmenej dvakrát do roka vyhlásim totálnu mobilizáciu v podobe tepovania. Všetko, čo predtým žilo pokojným životom v húštinách chlpatej podlahy, je v tej chvíli odsúdené na smrť utopením v penovom kúpeli.
Práve som skončila štvorhodinovú drinu a pozerala som sa na čistučký plyšák pod mojimi nohami a rozmýšľala som, čo ďalej. Pre dnešok dosť, povedala som si a vliezla som si aj ja do penového kúpeľa do vane. Po polhodine som vyliezla v župane a s turbanom na hlave, aby som sa prevalila na gauči.
„Aha, tak predsa je niekto doma,“ oslovilo ma rozrehotané zarastené indivíduum s náušnicou v uchu stojace uprostred našej obývačky. Preboha, ja som sa nezamkla, a tak si sem môže vojsť, komu sa len zachce. Chytali ma mdloby, sama v dome s cudzím chlapom… Srdce mi bilo ako na kostolnej veži, tlak vystúpil na dvesto a ja som cítila, ako strácam silu v kolenách a klesám dolu. Z diaľky som ešte počula mužský rehot. A vtedy som si všimla zablatené stopy na čerstvo vykúpanej podlahovine. V momente som ožila, omdlievanie sa nekonalo. Paradoxné bolo, že v okamihu zanikol problém cudzej bytosti v našom dome a na povrch vystúpil problém oveľa dôležitejší: špinavé stopy na koberci. V pokľaku som zbierala kúsky blata a postupovala smerom ku škeriacemu sa mladíkovi. „Ako ste sem mohli vojsť v takých zablatených topánkach?“ spýtala som sa vecne a uvedomila som si, že som došla až tesne k nemu. Vôbec mi nepripadalo čudné, že ten chlap sem prišiel lúpiť, zabíjať či znásilňovať… Dôležitejší bol pre mňa koberec.A takéto nelogické správanie ma zachránilo. Chlap zneistel a spýtal sa:
„To ste vy, tá poručíčka z mestskej polície?“ spýtal sa už vážnejšie. Jednoducho nemohol pochopiť, že žena v takejto situácii nehysterčí, nevrieska a nevolá o pomoc.
„Veru tak, toho blata som nazbierala už plnú hrsť, pozrite, veď to je nehorázne.“ Otrčila som k nemu ruku s hrudkami zeminy a pozrela som sa mu prísne do očí.
Potom sa stalo niečo nepochopiteľné. Chlap zrazu obišiel konferenčný stolík, vykľučkoval medzi kreslami a ozlomkrky sa pustil von. A ja som iba nemo hľadela na otvorené dvere.
E. MOLČÁNIOVÁ