Problémy sa podľa Šarloty Puvákovej, ktorá na stretnutí s vedením MHC Martin zastupovala nespokojných rodičov, začali hromadiť na konci minulého ročníka. „Deviataci odohrali výbornú sezónu a zásluhou dobrých výkonov si vybojovali účasť na majstrovstvách Slovenska. Prekvapilo nás, že ich už na tomto podujatí viedol nový tréner a nie ten, ktorý s chlapcami postup vybojoval. Zrazu boli konfrontovaní s novým prístupom a metódami Jaroslava Husára, čo im spôsobovalo značné problémy. Navyše, na niektorých hráčov bol vyvíjaný dosť silný psychický tlak. Tréner bez toho, aby ich poriadne poznal, často im zdôrazňoval, že sú slabí a lepšie by pre nich bolo, keby s hokejom skončili. Niektorí tak aj urobili, ale ďalší sa rozhodli absolvovať tvrdú letnú prípravu. Decká sa snažili, dreli, makali, ale dôveru trénera si aj tak nezískali,“ rozhovorila sa Šarlota Puváková.
„Prácu trénera Husára si vážime. Je to mladý tréner s progresívnym myslením a s jeho výsledkami sme spokojní. Jeho výhodou je aj to, že nie je z Martina, takže nie je napojený na žiadne väzby a jeho pohľad na mnohé veci je objektívnejší. Na majstrovstvá Slovenska sme ho s deviatakmi poslali preto a stalo sa tak na základe dohody z trénerskej rady, aby ako tréner dorastencov detailnejšie spoznal jednotlivých hráčov, aby si vytvoril obraz o ich výkonnosti a možnom hokejovom raste. Na tom nevidíme nič zlé, podľa nás je to logický postup,“ vysvetlil nám Aurel Nauš, ktorému pri debate s rodičmi poriadne tiekli nervy.
Rodičia sa pýtajú, na čo sú hokejové triedy?
Chalani neskôr začali hrávať zápasy v Dolnom Kubíne, ktoré sa odohrávali počas sobôt a nedieľ. Keďže neboli s novými spoluhráčmi rozohraní, odporučili im, aby sa zúčastňovali aj na piatkových tréningoch, ktoré ale podľa rodičov nemali úroveň porovnateľnú s Martinom. „Tlmočili sme svoju nespokojnosť, oznámili nám, že máme vydržať. Čakali sme mesiac. Po mesiaci tréner Husár chlapcom oznámil, že v Martine končia. Takže nielenže už nemohli hrávať zápasy, ale už nesmeli ani trénovať. To nám pohlo žlčou, pretože nás rodičov o tomto kroku nikto neinformoval, túto správu sme sa dozvedeli od našich detí. Klub sa zvláštnym spôsobom zbavil hráčov, ktorí tu roky dreli, na druhej strane angažoval nových, ktorí do Martina prišli z iných klubov. Logicky sa pýtame, na čo tu máme hokejové triedy, keď aj tak v doraste väčší priestor dostanú chlapci z okolitých miest? Ak by sme v dostatočnom predstihu vedeli, že sa s chalanmi nepočíta, tak sme sa mohli zariadiť ináč,“ netají svoju nespokojnosť Šarlota Puváková.
Šport má svoje zákonitosti
Jaroslav Husár je na podobné reakcie rodičov zvyknutý. „Rozumiem im, mám pre nich pochopenie. Dlhé roky sprevádzajú svoje ratolesti na štadión a očakávajú, že z chlapcov niečo vyrastie. Je pravda, že deviataci vlani odohrali dobrú sezónu, ale na druhej strane treba diferencovať výkonnosť jednotlivých chlapcov. Tí, ktorí sa teraz nedostali do základného kádra dorasteneckého družstva, už v minulej sezóne nepatrili k hráčom, ktorí robili výsledky mužstva. Stačí si pozrieť príslušné štatistiky a každému bude hneď všetko jasné. V doraste sa stretávajú štyri hokejové ročníky, mal som v príprave 44 hráčov. Žiaľ, všetci hrať v jednom tíme nemôžu, preto sme museli uprednostniť tých, ktorí majú stabilnejšiu výkonnosť a perspektívu výkonnostne napredovať. Každý dostal šancu, niekto ju využil lepšie, niekto menej. Tréner sa v istej chvíli musí rozhodnúť, komu dá prednosť a komu nie. Šport, vrátane hokeja, má svoje zákonitosti, ktoré sa nedajú obísť. Ak by sme ich oklamali, tak sa to skôr či neskôr obráti proti samotným hráčom." Trénera sme sa pýtali, či nemohol súpisku uzavrieť skôr. „Súpisku sme uzatvárali 25. augusta. Keďže osem–deväť chlapcov už môže hrať aj za juniorku, museli sme čakať, ako sa to s nimi vyvinie,“ odpovedal nám Jaroslav Husár.
Riešením je nová tréningová hala
Aurel Nauš odmietol aj výhrady rodičov, že prednosť v tíme dostávajú hráči z iných klubov. „Nepozeráme sa na to, ktorý hráč odkiaľ pochádza, všetci, ktorí tu hrajú, sú v súčasnosti hráčmi MHC Martin. Je celkom pochopiteľné, že sa obzeráme aj za hokejovými nádejami z iných miest, veď nám ide o perspektívu klubu. Robia tak aj iné kluby, je to štandardný postup.“
Prezident MHC Martin Jaroslav Zigo bol tiež v pozícii rodiča, ktorého deti predčasne ukončili hokejovú kariéru. „Prišla ale chvíľa, keď sme sa museli pozrieť pravde do očí. Chalani si zvážili svoje možnosti a rozhodli sa intenzívnejšie venovať škole. Nebolo to pre nich a ani pre nás jednoduché, ale dokázali sme sa s tým vyrovnať. Nakoniec, čo iné nám zostávalo. To však teraz nie je podstatné. Medzi nami vo vedení klubu a rodičmi vznikla akási komunikačná bariéra. Z toho sa všetci musíme poučiť. Odporúčam rodičom, aby sa v prípade potreby stretávali na rodičovských združeniach a ak majú návrhy na zlepšenie našej práce, tak nech nám ich v písomnej podobe predostrú. Každou ich pripomienkou alebo návrhom sa budeme zaoberať, v tom nevidím problém. Na druhej strane aj my musíme transparentne postaviť pravidlá, aby každému bolo jasné, aké sú kritériá pre účasť v dorasteneckom alebo juniorskom tíme. Ešte by som rád dodal, že už od 9. ročníka musíme chlapcov pripravovať na to, že v extraligových mládežníckych súťažiach sa hrá vrcholový hokej, ktorý však môžu hrať len najlepší.“
Jaroslav Zigo v debate ďalej zdôraznil, že MHC má veľký záujem na dostavaní tréningovej haly. „Je to pre nás priorita. Ak by sme ju už dnes mali, tak sme mohli pokojne vytvoriť béčko dorasteneckého tímu, ktoré by hrávalo prvú ligu. Chalani by tak mali možnosť hrávať v Martine. Bolo by to síce finančne náročné, ale aj takýto tím by mohol byť pre nás prínosom. Verím, že s vedením mesta, poslancami a SZĽH nájdeme také riešenie, aby sa tréningová hala čoskoro dokončila. Snáď za všetkých môžem povedať, že na tom intenzívne pracujeme.“
Už pri odchode zo zimného štadióna sme si všimli, že časť rodičov nebola s výsledkom besedy spokojná. „Vo štvrtok nám to potvrdila aj Šarlota Puváková. „Dospeli sme k názoru, že sa nič nevyriešilo. Všetky problémy sa elegantným spôsobom obišli. Ten, ktorý má v klube na starosti mládež, sa k ničomu nevyjadril, nechal za seba hovoriť druhých. Mrzí nás aj to, že celý problém sa interpretuje tak, že rodičia sú nespojní, lebo ich deti nehrajú. Tak to nie je. Išlo nám o niečo iné. Minimálne o to, aby sme zo dňa na deň neboli postavenú pred hotovú vec, aby sa s nami komunikovalo včas a serióznejšie.“⋌
⋌ROMAN KOPKA