Niekedy sa zamýšľam nad tým, či si za dnešnú situáciu, v ktorej sa dnes väčšina Rómov nachádza, môžu len oni sami. Rómovia boli kedysi kočovný národ. Chodili po dedinách a mestách, kde sa na chvíľu utáborili, spievali, tancovali, hrali, veštili, zabávali ľudí. Zarobili nejaké peniažky a pobrali sa ďalej. Alebo to boli ľudia, ktorí sa venovali práci s koňmi, kováčstvu, drobným remeslám...
Je to národ veľmi temperamentný, má výborný hudobný sluch, cit pre rytmus. Rómovia sa radi zabávajú, sú veľmi súdrž-ní. Neradi sedia v školských laviciach, a preto veľa z nich skončí len so základným vzdelaním. Ak môžu, robia na stavbách, pri výkopových prácach, na cestách. Chcú mať dobre zaplatené, preto mnohí dnes odchádzajú do Anglicka za prácou alebo sociálnymi výhodami. Samozrejme, sú aj takí, ktorí sa vyučia, skončia s vysokoškolským vzdelaním, zaradia sa do bežného života a prispôsobia sa novému životnému štýlu.
Sú medzi nimi ale aj takí, a tých je možno väčšina, ktorí si veľmi rýchlo zvykli na výhody dnešných čias a vyznajú sa v zákonoch lepšie ako ostatní a nevedia sa prispôsobiť nášmu životnému štýlu. Príkladom sú zničené domy, celé sídliská, osady, v ktorých Rómovia neplatia nájomné, elektrinu a plyn. Žijú v polorozpadnutých chatrčiach, v susedstve odpadkov, posedávajú pred domami, fajčia, pijú a vyspevujú.
Prečo je to tak? Prečo ničia svoje byty? Cítia sa v panelá- koch, ako v klietkach? Chceli sme Rómov prevychovať na svoj obraz, naučiť ich našej kultúre, mentalite. Nepodarilo sa nám to. Mali sme pocit, že tá naša je lepšia, že sme lepší ľudia? Kde sa v nás vzal ten pocit nadradenosti? Neznamená predsa , že keď je niekto iný, je zaručene horší.
V bývalom režime, keď zdevastovali dom, dostali automaticky nový. No museli aspoň trochu i pracovať, vracali niečo štátu za to, že sa o nich staral. Dnes už nemajú ani túto povinnosť. Naučili sme ich, že sú diskriminovaní, sociálne utláčaní a oni sa aj tak cítia a prezentujú vo svete. Od štátu dostanú aspoň to základné, čo k životu potrebujú bez toho, aby sa o to sami pričinili. Sociálne dávky, príspevky na bývanie, prídavky na deti, opatrovateľské, ošatné a iné výhody, o ktorých sa nám ostatným ani nesníva... Rómky zostávajú radšej slobodnýni matkami, pretože im to poskytuje ďalšie finančné výhody. Bohužiaľ, dnes sa cítia diskriminované mnohé mladé rodiny, ktoré nepožívajú privilégia sociálnych prípadov a držia sa ešte starých tradícií, berú sa a starosť o svoje živobytie, bývanie a deti majú na svojich pleciach.
Rómovia nevedia hospodáriť s peniazmi. Hneď po výplate dávok nakupujú , oslavujú a vyplácajú dlhy, ktoré nadobudli. Na tom profitujú mnohí úžerníci, záložne a nebankové subjekty, ktoré im požičiavajú za nehorázny úrok. Rómovia prichádzajú o strechu nad hlavou a o pomoc sa zase obracajú na štát. Ako situáciu zmeniť? Na to už prišli starostovia mnohých obcí. Jedným z riešení je aj vyplácanie dávok po týždňoch, nie naraz, zapájajú Rómov do verejnoprospešných prác, nechávajú ich vybudovať si vlastné nízkorozpočtové domy. Pretože čo vybudujete vlastnými rukami, nebudete ničiť.
Riešenia určite sú. Len ich treba hľadať - aj v minulosti. Treba hľadať spôsob, ako ich vrátiť k ich koreňom, kultúre a poznaniu, kto vlastne sú, ako ich usmerňovať k práci s koňmi, ako im vrátiť do rúk kováčske remeslo... Treba prestať s ľútosťou a naučiť ich, že majú šancu vziať svoj osud do vlastných rúk. Lepšie je naučiť ľudí, ako si chlieb zadovážiť, ako im ho dať. ⋌ (ŠŠ)