Talentovaný a šikovný
Určite ste ho poznali. Vladkova šikovnosť a talent obleteli Reflex na Markíze, Jojku, Nový čas, no dosť často sa objavoval sa aj v našich novinách. Mal vtedy osem rokov a navštevoval nultý ročník ZŠ A. Stodolu v Záturčí. Útly chlapček s deformovanou sánkou, vykrútenými rúčkami s chýbajúcimi palcami však medzi ostatnými deťmi vôbec nezaostával. Naučil sa držať v ruke ceruzu i pero, robil také pokroky, že prekvapoval všetkých naokolo. Na jeho úhľadnom písme absolútne nebadať, že Vladkovi pri písaní chýbal dôležitý prst – palec a prekrásne maľoval. Porotcovia výtvarnej súťaže Európa v škole asi len ťažko vedeli, že prvú cenu udelili chlapčekovi s chorobou, ktorou trpeli údajne len dve deti na Slovensku. Táto zvesť pred tromi rokmi obletela Slovensko a potvrdila, že aj ťažšie telesné postihnutie sa dá spájať dokopy so slovami ako talent či výnimočnosť.
Doma je bez Vladka akosi ticho
Azda najpyšnejšia bola na Vladka mama Janka. Vzdala sa kariéry, ostala doma pri chorom synovi, venovala mu každú minútu. Z celej sily sa snažila, aby Vladko aj napriek handikepu žil ako ostatné deti. Nástojila, aby chodil medzi zdravé deti, ktoré ho prijali bez problémov medzi seba. Vedie aj klub rodičov výnimočných detí Úsmev, v ktorom sa stretáva 12 rodín s postihnutým, no o to výnimočnejším dieťaťom.
Vladko si získal priazeň každého, kto ho poznal. Starší brat Jarko naňho nedal dopustiť. Ten jeho smrť nesie najhoršie. „Stále si to nevie pripustiť, nedokáže si na Vladkovu neprítomnosť zvyknúť. V dome je akosi ticho a stále čakáme, že ho prehluší Vladkov hlas. Lenže ten už u nás v dome nepočuť,“ hlesla smutno mama Janka dva dni po synovom pohrebe.
Nerozplakala sa, sĺz už preliala dosť. Prvé vyronila už pred dvomi týždňami, keď vycítila, že svojho syna živého nikdy viac neobjíme...
Zradný zúbok
„Je to pre mňa druhý najhorší šok. Prvý som zažila, keď som Vladka porodila a povedali mi, že je ťažko chorý. A teraz som oň definitívne prišla,“ povedala smutne žena, ktorej sa splietajú dokopy ťaživé spomienky na jeho narodenie i smrť. Keď sa Vladko narodil, v Janke žila iba maličká nádej, že jej mladší syn prežije. Kvôli deformácii sánky ho pol roka kŕmili iba sondou, neskôr sa naučil piť z fľašky. Tú si k ústam prikladal do 2,5 roka a až po dlhom čase začal Vladko prijímať aj tuhú stravu. Manželia Jarošovci sa zmierili i s tým, že chlapček to v živote ľahké mať nebude, ale ostane žiť. Uvažovali aj nad operáciami zvukovodov či natiahnutím sánky, no lekári sa obávali neúspechu. Ak by Vladka uspali, mohol by sa udusiť. Preto Jarošovci od tohto zámeru definitívne upustili.
Avšak vyskytol sa nečakaný problém – Vladka začal trápiť zúbok. Napuchol mu a lekári sa obávali, že by mu v malých ústočkách mohol narobiť problémy a udusiť ho. Zub musel ísť von. Lenže pri nedostatočne vyvinutej sánke to išlo iba operáciou. Intubovanie bolo rizikom, preto mu v pondelok 22. septembra mŕtvy zub chceli lekári vytiahnuť pod lokálnou anestézou.
Cítila som, že je koniec
Pri operácii však nastali komplikácie a Vladko upadol na dva týždne do kómy. „Ihneď som vedela, že je zle. Plakala som a cítila, že svojho syna už živého neuvidím. U Vladka nastal opuch mozgu a aby sa nezväčšil, udržiavali ho v umelom spánku. Keď mu vysadili lieky na spanie, nezačal dýchať sám a moje predtuchy potvrdili aj rôzne vyšetrenia. Vedeli sme, že je koniec, ale lekári ho nechali aj naďalej na prístrojoch. Prosili sme ich, aby ich odpojili, chceli sme si ho už vziať. Nemohli. Bránil im v tom zákon. Vyšetrenie totiž potvrdilo malý prietok do mozgu, podľa ktorého Vladko mŕtvy ešte nebol. Toto čakanie bolo najhoršie. Nevedela som, kde Vladkova dušička vlastne je a či netrpí,“ zreprodukovala nám svoje najťažšie chvíle života Janka Jarošová.
Aj Vladko by chcel pomôcť
Zmorení bolesťou a stratou syna zasvietilo v mysliach Jarošovcov maličké svetielko, že ich Vladko predsa len môže žiť. Nielen v ich spomienkach, ale aj v iných deťoch. Rozhodli sa jeho zdravé orgány – obličky s pečeňou - darovať tým, čo to potrebujú. „Myslím, že aj Vladko by chcel ešte niekomu pomôcť,“ ľútostivo vyriekla ubolená matka, ktorá sa snaží s manželom a prvorodeným synom nateraz žiť bez Vladka. „Chcem si ho zapamätať takého, aký bol. Bol darom, naším slniečkom a bude nám chýbať,“ zašepkala.
„Ešte stále Pánu Bohu neďakujem za postihnutie môjho syna, ale za to, čomu ma naučil. A možno tomu, že zázraky (aj keď po malých krôčikoch) sa dejú. Môj syn ma naučil trpezlivosti, ktorou som príliš neoplývala, naučil ma bojovať so životom a s problémami, naučil ma ďakovať za každý deň, aj ten zlý, nerobiť si ťažkú hlavu zo zvedavých pohľadov. Ďakujem mu a vyjadrujem obdiv jemu i všetkým postihnutým ľuďom, ktorí sa nevzdávajú a bojujú so svojím zlým snom,“ napísala nám pred dvomi rokmi Janka do novín.
Posledné slová o synčekovi vpísala na webovú stránku podobne hendikepovaného dievčatka ako bol Vladko. Adresovala ich všetkým rodičom, ktorých spojila choroba detí. „Prajem vám, aby ste si užili a zapamätali každú krásnu chvíľu s vašimi deťmi a aby ste sa nebáli chvíle, keď už nebudú viac trpieť. Naše deti nám veľa dali a to je na celý život. Prajem vám i sebe veľa síl.“⋌MIROSLAVA DÍREROVÁ