Vážení, ak sa sťažujete, že nedostanete všetko, čo by ste si zaslúžili, vlastne si môžete gratulovať. Aj ja vám blahoželám, že ste sa rozhodli absorbovať tieto riadky a ideme na to.
Ste u známych ako takých na návšteve ako takej. Po štyroch-piatich hodinách sa dvíhate a oni vás klamú, keď vravia: – No, to je škoda, že už odchádzate, bolo nám s vami tak dobre. Vy nie ste ako ostatní, mohli ste ešte chvíľu posedieť, zašpásovať, ďaleko je veru do kapurkovej.
Klamú vás prednášatelia a rečníci... – a na záver mi prichodí povedať... – pretože potom hovoria prinajmenej hodinu, prinajlepšom šesťdesiat minút.
A čo príbuzní a kolegovia, ktorí sa skláňajú nad kočíkom s vaším dec-kom. Ako len tí klamú, pokiaľ vyhlásia: – To je celý ocinko, ako keby vám z oka vypadol.
Myslíte si, že hovorí pravdu zubár vulgo stomatológ, keď vás s vŕtačkou zubami-nechtami-rukami-nohami ubezpečuje – Nebojte sa, nebude to bolieť. No a keby, tak prestanem (?)
A ako rázne až nehorázne klamú, luhajú a cigánia čašníci/čašníčky, keď vám chcú nahovoriť, že – Momentík, momentíček, hneď prídem!
O čo by bolo konzumentom Turčianskych novín veselšie, keby som sa im prihovoril takto: – Milí čitatelia, skončil sa môj umelecký dokument „pre každého niečo a pre všetkých dokopy nič“. Teším sa na stretnutie o mesiac, na tom istom mieste a s rovnakým margom.
Nuž iba toľko na margo novembra (eventuálne výchovného procesu), ak vôbec nejaké margo má, pretože ako ho poznám, on by sa na nijaké margo nikdy nezmohol...
MILAN LECHAN