Novembra (eventuálne výchovného procesu)

Vážení, ak sa sťažujete, že nedostanete všetko, čo by ste si zaslúžili, vlastne si môžete gratulovať. Aj ja vám blahoželám, že ste sa rozhodli absorbovať tieto riadky a ideme na to.
Ste u známych ako takých na návšteve ako takej. Po štyroch-piatich hodinách sa dvíhate a oni vás klamú, keď vravia: – No, to je škoda, že už odchádzate, bolo nám s vami tak dobre. Vy nie ste ako ostatní, mohli ste ešte chvíľu posedieť, zašpásovať, ďaleko je veru do kapurkovej.
Klamú vás prednášatelia a rečníci... – a na záver mi prichodí povedať... – pretože potom hovoria prinajmenej hodinu, prinajlepšom šesťdesiat minút.
A čo príbuzní a kolegovia, ktorí sa skláňajú nad kočíkom s vaším dec-kom. Ako len tí klamú, pokiaľ vyhlásia: – To je celý ocinko, ako keby vám z oka vypadol.
Myslíte si, že hovorí pravdu zubár vulgo stomatológ, keď vás s vŕtačkou zubami-nechtami-rukami-nohami ubezpečuje – Nebojte sa, nebude to bolieť. No a keby, tak prestanem (?)
A ako rázne až nehorázne klamú, luhajú a cigánia čašníci/čašníčky, keď vám chcú nahovoriť, že – Momentík, momentíček, hneď prídem!
O čo by bolo konzumentom Turčianskych novín veselšie, keby som sa im prihovoril takto: – Milí čitatelia, skončil sa môj umelecký dokument „pre každého niečo a pre všetkých dokopy nič“. Teším sa na stretnutie o mesiac, na tom istom mieste a s rovnakým margom.
Nuž iba toľko na margo novembra (eventuálne výchovného procesu), ak vôbec nejaké margo má, pretože ako ho poznám, on by sa na nijaké margo nikdy nezmohol...
MILAN LECHAN