„Vitajte, pán Fučka, vaše doklady, prosím,“ vyzval ma svätý Peter hneď pri bráne. „Tak, už aj na vás prišlo… No, čo to tu máme,“ začal čítať vo veľkej knihe. „Vašou životnou úlohou bolo vašu manželku Izabelu Fučkovú, rodenú Pijavicovú zmeniť, na dobromyseľnú a láskavú osobu. Podarilo sa vám to?“
„Izu? Veď je to bosorka prvej kategórie! To by sa nepodarilo ani…“
„Prosím, slušne,“ zahriakol ma svätý vrátnik. „Splnená úloha je vstupenkou do neba, preto musíme vašu situáciu dôkladne preskúmať.“
„Snažil som sa, bolo to však ťažké. Neviem, čo by ste dokázal na mojom mieste vy…“
„Teraz ide o vás. No, hovorte,“ vyzval ma a konfrontoval moje slová s knihou.
„Zo začiatku som sa ju snažil jemne napomínať…“
„Vidím, vidím, ale nejako vám to nešlo, čítam tu, že vždy to skončilo modrinami a tu dokonca zlomeninou. Ajajaj, nuž, výsledky nie sú neviem aké,“ Svätý Peter neveriacky krútil hlavou.
„Ale potom neskôr som aj rozčúlene kričal, len tak sa múry triasli…“ pokúšal som sa napraviť dojem.
„No, to je síce pravda, ale pani Fučková bola v tom čase u svojej matky, takže to môžeme pokojne vypustiť. Pokračujte.“
„Nevedela variť a tak raz, keď navarila akúsi gebuzinu, som sa ju odvážil dať zožrať psovi,“ spomenul som si na jednu príhodu.
„Áno, ale tu čítam, že po návrate z nemocnice ste ju ešte pofačovaný prosil o odpustenie, výchovný efekt bol teda nulový.“
„Takže, čo teraz so mnou bude?“ pýtal som sa zhrozený.
„No, pravdepodobne pôjdete do pekla,“ konštatoval svätý.
„A moja žena?“ bál som sa toho, čo príde.
„Šetrenie u nej síce ešte neprebehlo, ale už teraz môžem predpokladať, že ona tiež,“ pokojne odpovedal Svätý Peter.
„Nieééé!“ skríkol som, ako keby ma drali z kože. „Prosím vás, ak je to len trochu možné, dajte ju inde, je to jedno kam, len nie ku mne do pekla.
„No, keď ja neviem,“ začal si v rozpakoch svätý Peter šúchať bradu. „Tak vám dám teda ešte jednu šancu. Pokúste sa spomenúť si aspoň na jednu príhodu, čo ako nepatrnú, kedy ste sa odvážil vzoprieť svojej polovičke…“ povedal svätý a súcitne na mňa pozrel. Cítil som, že ide o všetko a že mu na mne záleží.
„Sedeli sme pri večeri,“ začal som, „ona mala na tvári výživnú masku a ja som jej jeden z jej slávnych demikátov vychrstol do tváre so slovami, že jej pleť to lepšie strávi ako môj žalúdok a že sa bojím, že z tej poživne dostanem anafylaktický šok…“
„Počkajte, ale ja to tu nemám,“ listoval Peter v knihe. „Kedy to bolo?“
„Je tomu necelých päť minút…“
E. MOLČÁNIOVÁ