Martinské súdnolekárske pracovisko považuje za lídra slovenského súdneho lekárstva. Jediný profesor súdneho lekárstva v Slovenskej republike - František Novomeský.
Martinské súdnolekárske pracovisko hrá prvú ligu
Sedieť s profesorom Františkom Novomeským pri káve a rozhovore je mimoriadne bohatý zážitok. Prácou či koníčkom mu nie je len súdne lekárstvo, ale aj potápanie. Hodiny dokáže pútavo rozprávať o zážitkoch pod morskou hladinou, kam sa s mladšou dcérou v každej voľnej chvíli vyberá načerpať energiu, skúmať vraky potopených lodí či niekedy aj ponaháňať žraloky. Na svoju potápačskú prax je osobitne hrdý. Zahrnie vás mnohými veselými i vážnymi podmorskými príhodami, ktoré prežil za takmer polstoročie potápania. No jeho potápanie má aj iný rozmer – lekársky. Ako súdny znalec v odbore potápačskej medicíny sa musí zaoberať aj smrteľnými nehodami, ku ktorým došlo pod morskou hladinou.
Pri krimi seriáloch často vypína telku
Vtedy zvážnie, o svojej práci rozhodne nežartuje. Súdne lekárstvo je pre neho nadovšetko vážna téma. „Náš kolektív okrem vysokej profesionality zachováva voči zomrelým aj náležitú pietu. Smrť človeka má príliš vážny rozmer, nielen medicínsky,“ prízvukuje. Chápe, že konečne je stredom záujmu aj súdne lekárstvo, za čo s kolegami môže ďakovať kriminálnym seriálom typu Komisár Rex či Kosti, kde súdni lekári vystupujú.
Profesor Novomeský však jednoznačne nie je človek, ktorý chce svoju prácu ponúknuť senzáciechtivej verejnosti ako vzrušujúcu mediálnu lahôdku. „Viem, že smrť človeka od vekov vzrušuje. Preto je o nej toľko kníh, filmov, preto ich ľudia čítajú či pozerajú. Ale keď zazriem v americkom seriáli, ako má súdny lekár pod zeleným plášťom košeľu s viazankou, dotýka sa mŕtveho tela holými rukami, na stolíku v pitevni má rozloženú desiatu a popritom žartuje, vtedy vypínam televízor. Je to úplne skreslené a choré. Neviem, prečo je módou verejnosti ukázať, že súdny lekár je citovo otupený, bez akejkoľvek úcty k majestátu smrti?“ pýta sa znechutene. Vo filmoch mu chýba úcta, ktorú by mal mať k „pacientovi“ na pitevnom stole každý patológ či súdny lekár. „Ja to, že sa môžem profesionálne dotknúť zomrelého, skúmať jeho telo, v duchu mu klásť otázky, stále považujem za vrcholné privilégium lekárskej vedy. On si už svojho lekára vybrať nemôže...“
Prinavrátiť človeku
tvár je úžasné
Svoju prácu profesor Novomeský v prvom rade považuje za proces hľadania pravdy, odkrývania odpovedí na zásadné otázky života a smrti. Túto snahu majú súdni lekári s políciou či ďalšími orgánmi činným v trestnom konaní spoločnú. „Úzko spolupracujeme. Zavolajú nás k prípadu, vidíme situáciu na mieste činu a tu skúmame mŕtveho. Potom na pitevnom stole či pri mikroskope hľadáme odpoveď, prečo a ako došlo k smrti... Nezaoberáme sa však iba mŕtvymi. Znalecky posudzujeme aj živé osoby, ich zranenia, obete rôznych trestných činov, ktoré žijú, lebo polícia či súdy potrebujú jednoznačné odpovede o tom, ako k násiliu došlo... Ďalšia činnosť súdnych lekárov je spojená s Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Pre túto inštitúciu vykonávame pitvy v prípadoch, keď nie je celkom zrejmá príčina smrti alebo sú isté pochybnosti o správnosti a kvalite poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Telo zomrelého nemôže byť pochované či spopolnené bez toho, aby sme nepoznali príčinu smrti.“
Každý prípad je skladačka
Martinskí súdni lekári sú polícii k dispozícii 24 hodín denne, a to v regióne od Západných Tatier po Myjavu. K prípadu nejasného úmrtia ich polícia môže privolať kedykoľvek, aj o polnoci. Najprv hľadajú odpoveď priamo na mieste, viac sa dozvedia v pitevni a v laboratóriách. Niekedy to je až priveľmi ťažké. „Každý prípad je taká skladačka, vieme ho rekonštruovať. Ak nájdeme mŕtvolu, otázku, či zomrela cudzou rukou či prirodzenou smrťou, dokážeme rozlúštiť viacerými metódami. Najideálnejšie je, ak nájdeme list na rozlúčku, vražednú zbraň alebo stopy po bitke. Nápomocné sú nám aj laboratórne vyšetrenia biologického materiálu...“ opíše postup a bežnú prax profesor Novomeský, podľa ktorého sú niektoré prípady skutočne tvrdými orieškami. „Niekedy telo nedostaneme na expertízu v celistvom stave, čas pracuje proti nám. Pred niekoľkými rokmi sme dostali v plastovom vreci pár rozsypaných ľudských kostičiek s machom a ihličím, ktoré náhodne našli lesní robotníci. Dôsledným antropologickým skúmaním kostí sme na jednom rebre našli priestrel.. V tesnej spolupráci s políciou sme „kostiam“ prinavrátili nie-len ich pôvodný tvar a meno „majiteľa“, ale polícia vypátrala aj páchateľa vraždy, ktorý bol spravodlivo odsúdený,“ vy-
zdvihne jeden z úspešných prípadov a už unesený svojou prácou dodá: „Poskladať kostrové ostatky človeka dokopy, čítať z nich a vrátiť človeku osobnú identitu je úžasné. Je to fascinujúci súdnolekársky koncert. Každý človek si píše svoj životný príbeh a my, súdni lekári, máme privilégium čítať v onej knihe života... A pravdaže aj smrti, veď je jeho nedeliteľnou súčasťou.“
V Martine sme
prvoligoví hráči
„Medicínsko-vedný odbor súdne lekárstvo v Slovenskej republike je na celkom slušnej európskej úrovni,“ tvrdí profesor a s ťažko ukrývaným pocitom hrdosti dodáva: „Martinské súdnolekárske pracovisko predstavuje slovenskú špičku. Hráme v prvej lige. V Martine riešime najťažšie, mediálne známe kriminálne prípady, a to veľmi úspešne. Moji kolegovia odviedli napríklad vynikajúcu prácu po nedávnej tragédii v Novákoch. Súdnolekárska identifikácia častí tiel obetí výbuchu bola excelentná a pozostalí ich takto mohli dôstojne pochovať. V Martine sme vykonali antropologickú expertízu kostrových ostatkov rádovej sestry Zdenky Schelingovej, ktorú pápež Ján Pavol II. pred rokmi na Slovensku blahorečil. A to sme jej ostatky našli v spoločnom hrobe s 380 úlomkami kostí ďalších 11 rádových sestier. Neuveriteľne ťažká práca, no neskutočné morálne zadosťučinenie,“ pyšne vyriekne profesor Novomeský.
Priatelia
na pitevnom stole
Samozrejme, aj súdnemu lekárovi, hoci sa dotkol tisícky tiel, sa niekedy silnejšie rozbúši srdce. Pohľad na telo mŕtveho, už v štádiu posmrtného roz-kladu, rozstrieľané, rozčlenené vlakom či inou dopravnou nehodou predsa len nie je príjemný...
Profesor Novomeský najmä mladším kolegom už zo zásady pripomína, aby sa na mŕtve telo pozerali ako na prípad, ktorý treba vyriešiť. Len vtedy drámu smrti prestanú vnímať osobne a nadobudnú potrebný profesionálny odstup a nadhľad. Veď za dverami netrpezlivo čakajú polícia aj pozostalí na odpovede... Vlastné slová si toto leto pripomenul aj sám, keď na pitevnom stole v mĺkvej chvíli samoty a smrti „stretol“ dvoch osobných priateľov.
„Robím súdneho špecialistu pre nehody pri potápaní, a to so širokým poľom pôsobnosti. Druhý takýto expert je v Anglicku. A keďže som sám profesionálny učiteľ potápania, mám medzi potápačmi aj kopu priateľov. Dvaja z nich zahynuli na jar v Rakúsku pri extrémne hlbokom ponore v alpskom ľadovcovom jazere. Skúmal som ich telá večer, bez zbytočných svedkov, potreboval som sa s nešťastníkmi porozprávať, virtuálne prežiť onen tragický ponor... City a emócie museli ísť nabok, trúchliace rodiny čakali odo mňa pravdu, lebo až vtedy, keď som im vysvetlil, čo sa naozaj stalo, sa trochu upokojili,“ povie.
Viac ako pitva ho
znechucuje táto spoločnosť
Nie pitvy a jednotlivé ľudské tragédie trápia profesora Novomeského najviac. Žalúdok sa mu vraj obracia z tejto spoločnosti. „Tento svet a žiaľ, aj náš národ potichu a nenápadne prerastá agresivitou, až ma to desí. Nie sme ani zďaleka „holubičí“ národ. Kriminalita začína klíčiť už vo veľmi mladom veku. Veď mládež ktorého európskeho národa sa zabáva tak, že podpáli mača alebo priviaže psa o koľajnice a pozerá sa, ako hynie pod kolesami vlaku? A to beztrestne, spoločnosť sa iba prizerá. Dnes je to utýrané zviera. A zajtra? Je mi nanič aj z iných vecí. Bitie detí je tolerovaný výchovný prostriedok, násilie v rodinách, šikanovanie či týranie je u nás ak nie akceptovanou, tak aspoň prehliadanou normou správania. Pozrite sa na športové štadióny, stali sa z nich kotle explózie zloby a násilia. Ak spoločnosť neprijme dostatočne represívne opatrenia voči násilníkom, potom sa jedného dňa možno spamätáme. Žiaľ, až vtedy, keď nám násilie bude klopať na naše dvere. A ono nám ich skôr vyrazí...! Ak necháme klíčiť zlobu v našich srdciach, potom naše ruky už nebudú stačiť na to, aby sme jej nasadili opraty,“ ticho hovorí profesor František Novomeský. M. DÍREROVÁ
