Článok pokračuje pod video reklamou
y, skôr patrí do druhej kategórie.
Prvý ponovembrový primátor Štefan Jokel na základe platného uznesenia mestského zastupiteľstva uzatvoril začiatkom roka 1994 s jedným martinským podnikateľom zmluvu o budúcej zmluve, v ktorej sa mu mesto Martin zaviazalo odpredať bývalú kotolňu nachádzajúcu sa pri martinskej plavárni. Druhý ponovembrový primátor Stanislav Bernát sa spolu so svojím aparátom s touto zmluvou nestotožnil a kotolňu neodpredal. Vznikol tak spor, ktorému narástla poriadna brada. Po jedenástich rokoch mesto spor o účinok zmluvy na súde prehralo.
Nie je to ale všetko. Teraz musí čeliť nárokom na odškodné, ktoré si podnikateľ - logicky, nárokuje. Občania mesta, alebo ak chcete daňoví poplatníci, tak môžu mať obavy, že peniaze (v hre je možno až 10 miliónov), ktoré mohli ísť napríklad do rekonštrukcie školských zariadení alebo na opravu ciest či na iný cieľ, budú vyhodené hore komínom. Smutné je, že sa tak stane na základe zlého úsudku kompetentných, ktorí majú povinnosť obhajovať záujmy mesta a jeho občanov a pracovať tak, aby mestu nevznikla žiadna ujma.
Tretí ponovembrový primátor Andrej Hrnčiar, súčasný majiteľ neblahého dedičstva, by mal teraz urobiť všetko pre to, aby škody pre mesto Martin a jeho občanov boli čo v najväčšej miere minimalizované. Treba hľadať dohodu, ktorá bude vyhovovať obidvom stranám. Je to ťažký oriešok, ale iné rozumnejšie riešenie tohto rébusu asi neexistuje. Pokiaľ vieme, spomínaný podnikateľ je prístupný dohode a mestu túto ústretovosť viackrát ponúkal. No keď sa reakcie nedočkal, rozhodol sa svoj spor riešiť tam, kam podľa práva patrí.
Všetkému, čo sme tu spomenuli, sa dalo zabrániť. Stačilo dodržať to, čo bolo dohodnuté a podpísané. Nový primátor so starým súhlasiť nemusel, ale mal rešpektovať to, čo bolo aj mestským zastupiteľstvom odklepnuté. Nebola to predsa svojvôľa jedného človeka. Zmluva nie je vec názoru, ale spravidla pevnej dohody. Ak sa hocikto hocikde rozhodne spochybňovať jej obsah, musí jeho postoj stáť nie na pocite, ale argumentoch.
Opäť sa raz v živote potvrdilo, že tvrdohlavosť za každú cenu a neochota prijať iný názor ako svoj, sa v dlhodobom časovom horizonte nikomu nevyplatí. Balvan, ktorý vyrastie z arogancie moci, skôr či neskôr v právnom štáte zavalí tých, ktorí to najmenej čakajú. Následky ale znášajú všetci. Osobná zodpovednosť totiž často ostáva iba v morálnej rovine. A neplatí to len o špičke samosprávy, ale aj o úradníkoch, ktorí mnohokrát lokajsky vykonávajú vôľu svojich predstavených a radšej hľadajú kľučky v paragrafoch ako seriózne právne analýzy, ktoré by obstáli aj pod nánosom rokov.
ROMAN KOPKA
