Svoje meno nikdy nespájal so zemanmi. Ani mu len nenapadlo, že Meškovci patrili k najstarším oravským a liptovským rodom. Doma sa o tom nikdy nehovorilo. Až raz mu jeho staručká suseda porozprávala o Meškovcoch i čepčianskych zemanoch Vladárovcoch. Ján Meško neváhal a dal sa do pátrania. Za rok nazbieral pomerne bohatý materiál o časti svojej rodiny, potrebuje však skompletizovať celý rodokmeň. Hľadá ľudí, ktorí by mu o predkoch prezradili viac. Ktovie, možno ste ich poznali a možno sedíte na konári košatého rodokmeňa práve vy...
Najstarší predkovia, ktorých vypátral, sú jeho praprastarí rodičia Karol Vladár Adameje (1855 – 1934) a Anna Konšteková (1859 – 1919), zemianka z Dvorca. Ich dcéra Paulína Vladárová sa narodila vo Veľkom Čepčíne a vydala sa za (1896 – 1965) Juraja Meška Čecha (1891 - 1950). Z ich manželstva sa narodili štyri deti – Vladimír, Ervína, Juraj a Anna, Jánova stará mama. Pri hľadaní údajov o svojich predkoch natrafil Ján na to, že po Meškov-coch jemu a siedmim súrodencom síce ostali nielen pozemky, o veľkosti ktorých ani netuší, ale aj dedičné srdcové či iné choroby. Karol Vladár je zrejme takmer jediný, kto v tejto rodine zomrel na starobu. Jeho ženu Annu položila porážka, ich dcéra Paulína zomrela 12 dní po tom, ako spadla pod kolesá vlaku v Príbovciach, a jej manžel Juraj podľahol srdcovej chorobe. Ich syn Vladimír bol mäsiarsky pomocník a ako 21-ročný neprežil na krvácanie do čriev. Dcéra Ervína zomrela ako 19-ročná na tuberkulózu pľúc a hrdla. Ďalší syn Juraj odišiel z toho sveta ako 31-ročný na zhubný nádor podbrušnice. Jeho manželka Viktória zomrela vo vysokom veku na zlyhanie srdca. Štvrté dieťa – Anna – trpela ischemickou chorobou srdca a cukrovkou. Hoci bola slobodná, porodila učiteľovi Jozefovi Beláňovi dcéru Katarínu. Avšak 10 mesiacov po pôrode sa jej stav natoľko zhoršil, že ju odviezli do ústavu, kde po siedmich rokoch zomrela. O dieťa sa postarali jej brat Juraj s manželkou Viktóriou. Po Jurajovej smrti si Viktória dievčatko adoptovala. Katarína si pri novej mame z neznámych príčin zmenila meno na Jaroslavu a v Čechách sa vydala za Jozefa Skočku, ktorý prijal jej priezvisko. Jaroslava mu porodila osem detí a v roku 1997 zomrela na zlyhanie srdca.
S výchovou jej pomáhala adoptívna mama Viktória. Tú vnúčence nadovšetko milovali. Ján o nej doteraz hovorí s veľkou pýchou. „Bola to vzácna žena. Ako dieťa pásla u kňažnej husi, cez vojnu bola v koncentračnom tábore a pomáhala raneným i partizánom. So starým otcom Jurajom pracovala na železnici. Bola zrejme prvou ženou na železnici. Zomrela 13. februára 1991 v Malom Čepčíne na zlyhanie srdca. Je to zvláštne, ale presne v ten istý deň, v tej istej dedine a na to isté zomrel aj jej kolega Jozef Butka. Na ich počesť všetky vlaky, ktoré prechádzali cez dedinu, trúbili,“ povedal 28-ročný Ján.
Ján Meško sa vyučil za kuchára, no v súčasnosti je nezamestnaný. Žije so staršou sestrou i bratom vo Veľkom Čepčíne. Ostatní súrodenci sa rozpŕchli po Turci, niektorí odišli do Čiech, kde žije aj ich otec. Mladý zeman sa začal zaujímať aj o pozemky a majetky. Kaštieľ vraj zatiaľ neobjavil, ale pasienky v Čepčíne áno. Netúži po nich, nechce počítať, s koľkými dedičmi by sa o ne delil. Túži len vedieť, kto tými dedičmi je a kto boli ich rodičia. Aby mal rodokmeň kompletný...
(MD)
